Cieľ sledovania. Cieľom predkladaného neintervenčného klinického sledovania FUTURE bolo zhodnotiť efekt a bezpečnosť pridania prandiálneho analógu inzulínu glulizínu u pacientov s diabetom mellitom 2. typu (DM 2) liečených bazálnym inzulínom glargínom (spolu s orálnymi antidiabetikami alebo bez nich) s neuspokojivou glykemickou kontrolou s HbA1c > 7 % v podmienkach bežnej klinickej praxe. Frekvenciu podávania a dávkovanie inzulínu glulizínu stanovil lekár na základe individuálnych potrieb pacienta. Súbor a metódy. Išlo o krátkotrvajúce (6 mesiacov) multicentrické (58 centier) klinické skúšanie v podmienkach bežnej ambulantnej starostlivosti, na ktorom sa zúčastnilo 487 pacientov s DM 2 spĺňajúcich kritériá na zaradenie (DM 2 na liečbe bazálnym analógom glargínom spolu s OAD alebo bez nich s nedostatočnou glykemickou kontrolou s HbA1c > 7 %). Výsledky. Po šiestich mesiacoch po pridaní inzulínu glulizínu došlo k signifikantnému poklesu hladiny HbA1c (8,7 ± 1,22 verzus 7,4 ± 1,0 %, p < 0,01). Podiel pacientov s HbA1c < 7 % stúpol z 0 % na 30,4 % a, naopak, podiel pacientov s HbA1c > 8,0 % poklesol zo 70,7 % na 23,2 %. V glykemických profiloch došlo k významnému poklesu glykémií vo všetkých meraných obdobiach dňa (p < 0,01). Telesná hmotnosť rovnako ako BMI na začiatku a na konci sledovania sa nezmenili. Celkový výskyt zaznamenaných symptomatických hypoglykémií bol 99 epizód u 72 pacientov (14,8 %), čo predstavovalo 0,41 epizódy na pacienta za rok. Ani jedna z epizód hypoglykémie nebola hodnotená ako ťažká hypoglykémia. Priemerná celodenná dávka inzulínu glargínu na začiatku sledovania oproti dávke na konci sledovaného obdobia sa významne nezmenila (0,27 ± 0,12 U/kg verzus 0,28 ± 0,11 U/kg, N. S.). Celodenná dávka inzulínu glulizínu na konci sledovaného obdobia sa v porovnaní s iniciálnou dávkou zvýšila z 26,4 ± 11,3 U/deň na 30,1 ± 12,1 U/deň, p < 0,01). Inzulín glulizín sa najčastejšie (92,2 %) aplikoval v troch denných dávkach. Jednotlivé denné dávky boli relatívne vyrovnané (priemerne asi 10,4 U na aplikáciu) s mierne vyššou dennou dávkou pri aplikácii ráno (11,2 U). Najčastejšie používaným OAD na začiatku sledovania bol metformín, ktorý užívalo asi 95 % pacientov (40 % ako jediné OAD, 53 % v dvojkombinácii s iným OAD). Na konci sledovaného obdobia podiel pacientov na metformíne mierne stúpol (asi 98 % pacientov, 95 % ako jediné OAD). Podiel pacientov užívajúcich sulfonylureu, naopak, klesol z pôvodnej hodnoty 57,3 % na 4,5 %. V priebehu sledovania neboli zaznamenaná žiadne závažné nežiaduce účinky (Serious Adverse Event). U menej ako 1 % boli zaznamenané nezávažné nežiaduce účinky, ktoré neboli pripisované liečbe inzulínom a neboli dôvodom na ukončenie ani prerušenie liečby. Súhrn. Pridanie prandiálneho analógu inzulínu glulizínu u pacientov s DM 2 liečených bazálnym inzulínom glargínom (spolu s orálnymi antidiabetikami alebo bez nich) s neuspokojivou glykemickou kontrolou (HbA1c > 7,0 %) viedlo k signifikantnému zlepšeniu glykemickej kontroly, a to tak podľa HbA1c, ako aj podľa glykémií v glykemických profiloch. Toto zlepšenie neviedlo k nárastu telesnej hmotnosti ani zmenám v rozložení BMI, ani k zásadnému vzostupu výskytu symptomatických hypoglykémií. Dávky inzulínu, pri ktorých sa výsledky dosiahli, zodpovedali štandardom klinickej praxe.

Observation objectives. The purpose of the presented non-interventional clinical monitoring FUTURE was to evaluate, under the conditions of normal clinical practice, the efficacy and safety of adding of prandial insulin analogue glulisine to patients with type 2 diabetes mellitus (DM-2) with unsatisfactory glycaemic control (HbA1c > 7 %) when treated with basal insulin glargine (with or without oral antidiabetic agents). The frequency of administration and dosage of insulin glulisine was determined by a physician based on individual needs of the patient. Research Design and Methods. It was a short-term (6 months), multicentric (58 centres) clinical trial under normal conditions of outpatient care, which included the participation of 487 patients with DM-2 and meeting the criteria for inclusion (DM-2 subjects with poor glycaemic control (HbA1c > 7%) when treated only by the basal analogue glargine or together with OAD. Results. 6-months after adding insulin glulisine a significant decrease in HbA1c (from 8.7 ± 1.22 to 7.4 ± 1.0 %, p < 0.01) was reached. The percentage of patients with HbA1c < 7 % increased from 0 % to 30.4 %, and conversely, the proportion of patients with HbA1c > 8.0 % decreased from 70.7 % to 23.2 %. In the glycaemic profiles, glucose levels significantly decreased at all measured times of the day (p < 0.01). Body weight as well as BMI between the beginning and the end of monitoring did not change. The overall incidence of reported symptomatic hypoglycaemia was 99 episodes in 72 patients (14.8 %), representing 0.41 episodes per patient per year. None of hypoglycaemia episodes was assessed as severe hypoglycaemia. The average daily dose of insulin glargine at the end of the period remained unchanged compared to the baseline dose (0.27 ± 0.12 U/kg versus 0.28 ± 0.11 U/kg, NS). The daily dose of insulin glulisine at the end of the reporting period, compared with the initial dose, was increased from 26.4 ± 11.3 U/day to 30.1 ± 12.1 U/day , p < 0.01). Mostly (92.2 %) insulin glulisine was applied in three doses; each individual dose was relatively balanced (on average about 10.4 U per application) with a slightly higher dose when applied in the morning (11.2 U). Metformin was the most commonly used OAD at the baseline, used by approximately 95 % of patients (40 % as only OAD, 53 % in combination with another OAD). At the end of the monitoring the percentage of patients on metformin slightly increased (approx. 98 % of all subjects, 95 % of subjects as only OAD). Conversely, the percentage of patients taking sulphonylurea decreased from initial values of 57.3 % to 4.5 %. In the course of the trial no serious adverse events were reported. Less than 1% of patients reported non-serious adverse events which were not attributed to the treatment with insulin and thus they were not a reason for termination or interruption of the treatment. Summary. Adding prandial analogue insulin glulisine in DM-2 patients with unsatisfactory glycaemic control (HbA1c > 7.0 %) when treated with basal insulin glargine (with or without oral antidiabetic agents) resulted in significant improvement in glycaemic control, whether according HbA1c or according to the glucose in glycaemic profiles. This improvement did not lead to weight gain, or changes in the distribution of BMI, and did not result in the rise of significant incidence of symptomatic hypoglycaemia. Insulin doses, thanks to which these results were achieved, reflected the standard clinical practice.

The effectiveness and safety of adding prandial insulin glulisine to patients with insufficiently together with or without oral antidiabetic drugs