Artériová hypertenzia patrí medzi najvýznamnejšie rizikové faktory zlyhania štepu a kardiovaskulárnych komplikácií po transplantácii (Tx) obličky. Cieľ: zhodnotiť účinnosť antihypertenzívnej liečby u pacientov po Tx obličky, so stabilnou funkciou štepu, liečených CyA a kortikoidmi. Súbor: 55 pacientov, vek 48 rokov (23-70) (medián, rozsah), 24 mesiacov po Tx (2-73), S- kreatinín 119 umol/l (69–239). Všetci pacienti dostávali aj azathioprín alebo mykofenolát mofetilu. Výsledky: Prevalencia artériovej hypertenzie podľa definície WHO- ISH 1999 bola 100 %. Všetci pacienti dostávali medikamentóznu liečbu, s mediánom počtu farmák 3 (1-7). Blookátory Ca kanála dostávalo 60 % pacientov, diuretiká 55 %, betablokátory 51 %, ACEI alebo antagonisty AT-II receptora 49 %, alfablokátory 49 %, alfabetablokátory 29 % a centrálne účinkujúce farmaká 18 % pacientov. Na uvedenej liečbe bol medián STK 140 mmHg (110-160) a DTK 85 mmHg (70-100). Napriek liečbe, 65 % pacientov malo naďalej TK ł 140/90 torr. Len 11/55 (20 % pacientov) dosiahlo cieľové hodnoty JNC VI a WHO – ISH 130/85 mmHg a len 2/55 (4 %) pacientov splnilo odporúčania NKF a malo TK 120/75 mmHg a nižší. Záver: napriek potentnej farmakologickej liečbe je veľmi problémové dosiahnuť u pacienta po Tx obličky liečeného CyA a kortikoidmi rigorózne cieľové hodnoty TK odporúčané JNC VI a NKF. Iné postupy, včítane zmien v bazálnej imunosupresii sú nevyhnutné, aby sme primerane modifikovali artériovú hypertenziu ako jeden z rizikových faktorov modifikujúcich dlhodobé výsledky obličkových transplantácií.

1 interná klinika FN L Derera Bratislava