Úvod a ciele: Zistilo sa, že obehové časy pečene merané pomocou kontrastnej ultrasonografie a elasticita pečene dokázali predpovedať klinicky signifikantnú portálnu hypertenziu. Nie je však zatiaľ dostatočne preskúmané, či by obehové časy pečene dokázali predpovedať nepriaznivý priebeh aj u pacientov s klinicky diagnostikovanou cirhózou, ktorí vo väčšine prípadov majú klinicky signifikantnú portálnu hypertenziu. Cieľom našej štúdie bolo zhodnotiť význam obehových časov a elasticity pečene v predikcii nepriaznivého priebehu cirhózy a porovnať ich s MELD (model for end-stage liver disease). Metódy: Sledovaná skupina zahŕňala 48 po sebe idúcich ambulantných pacientov s cirhózou v 2.–4. štádiu podľa D´Amica. Pacienti v štádiu 4. mohli mať len ikterus, pacienti s ostatnými komplikáciami portálnej hypertenzie neboli zahrnutí. Meranie obehových časov bolo vykonané počas kontrolného ultrasonografie. Obehové časy boli merané od intravenóznej aplikácie kontrastnej látky (SonoVue) a jej príchodu do hepatálnej žily (venózny čas/hepatic vein arrival time – HVAT) alebo časového rozdielu medzi kontrastným signálom vo vetve a. hepatica a hepatálnej žily (obeh pečene/hepatic transit time – HTT) v sekundách. Elasticita pečene bola meraná pomocou tranzientnej elastografie (Fibroscan). Obehové časy a elasticita boli merané pri vstupe do sledovania. Pacienti boli následne sledovaní počas 1 roka. Nepriaznivý priebeh cirhózy bol definovaný ako objavenie sa klinicky zjavného ascitu alebo hospitalizácie pre chorobu pečene alebo úmrtia. Výsledky: Priemerný vek bol 61 rokov, pomer ženy/muži bol 23/25. Pri vstupe do štúdie bol medián Childova-Pughova skóre 5 (IQR 5,0–6,0), MELD 9,5 (IQR 7,6–12,1), medián HVAT bol 22 s (IQR 19–25) a HTT 6 (IQR 5–9). HTT aj HVAT negatívne korelovali s Childovom-Pughovom skóre (-0,351, resp. -0,441; p = 0,002) a MELD (-0,479, resp. -0,388; p = 0,006) skóre. Po dobu jedného roka bol nepriaznivý priebeh zaznamenaný v 11 prípadoch (22,9 %), vrátane 6 úmrtí a 5 hospitalizácií. Medián HVAT bol v prípadoch s nepriaznivým priebehom 20 s (IQR 19,3–23,5) porovnaní s 22 s (IQR 19 do 26, p = 0,32). Prípady s nepriaznivým priebehom mali signifikantne vyššie MELD (12,9 vs 8,5), Childovo-Pughovo skóre (7,0 vs 5,0) a elasticitu pečene (52,5 vs 21,05 kPa) (p <0,05). AUROC pre HVAT, elasticitu pečene a MELD v predikcii nepriaznivého priebehu bol 0,60 (95% CI 0,414–0,785), 0,767 (0,56–0,98) a 0,813 (0,66–0,97). Čas HVAT nebol schopný predpovedať nepriaznivý klinický výsledok, ale elasticita pečene > 35,3 kPa zvýšila toto riziko 10,3-násobne a MELD > 11 bodov 8,5-násobne. Záver: U pacientov s klinicky diagnostikovanou cirhózou s prítomnou klinicky signifikantnou portálnou hypertenziou obehové časy pečene nepreukázali schopnosť predpovedať nepriaznivý priebeh do jedného roka. Naopak, meranie elasticity pečene sa ukázalo ako klinicky prospešné s prognostickou hodnotou porovnateľnou s MELD. Kľúčové slová: elasticita pečene – klinicky diagnostikovaná cirhóza – MELD – obehové časy pečene – portálna hypertenzia
Introduction and objectives: Hepatic transit times measured by the contrast enhanced ultrasonography and liver elasticity were found to predict a clinically significant portal hypertension. However, these modalities we not yet sufficiently evaluated in predicting adverse clinical outcome in patients with clinically diagnosed cirrhosis (D´Amico stages > 1), having a clinically significant portal hypertension. The aim of our study was to assess the predictive power of the liver transit times and the liver elasticity on an adverse clinical outcome of clinically diagnosed cirrhosis compared with the MELD score. Methods: The study group included 48 consecutive outpatients with cirrhosis in the 2., 3. and 4. D’Amico stages. Patients with stage 4 could have jaundice, patients with other complications of portal hypertension were excluded. Transit times were measured from the time of intravenous administration of contrast agent (Sonovue) to a signal appearance in a hepatic vein (hepatic vein arrival time, HVAT) or time difference between the contrast signal in the hepatic artery and hepatic vein (hepatic transit time, HTT) in seconds. Elasticity was measured using the transient elastography (Fibroscan). The transit times and elasticity were measured at baseline and patients were followed for up for 1 year. Adverse outcome of cirrhosis was defined as the appearance of clinically apparent ascites and/or hospitalization for liver disease and/or death within 1 year. Results: The mean age was 61 years, with female/male ratio 23/25. At baseline, the median Child-Pugh score was 5 (IQR 5.0–6.0), MELD 9.5 (IQR 7.6 to 12.1), median HVAT was 22 s (IQR 19–25) and HTT 6 (IQR 5–9). HTT and HVAT negatively correlated with Child-Pugh (-0.351 and -0.441, p = 0.002) and MELD (-0.479 and -0.388, p = 0.006) scores. The adverse outcome at 1-year was observed in 11 cases (22.9 %), including 6 deaths and 5 hospitalizations. Median HVAT in those with/without the adverse outcome was 20 seconds (IQR 19.3–23.5) compared with 22 s (IQR 19–26, p = 0.32). Cases with adverse outcome had significantly higher MELD (12.9 vs 8.5), Child-Pugh score (7.0 vs 5.0) and the liver elasticity (52.5 vs 21.5 kPa) (p < 0.05). The AUROC of the HVAT, liver elasticity and MELD for the prediction of the adverse outcome was 0.60 (95% CI 0.414 to 0.785), 0.767 (0.56 to 0.98) and 0.813 (0.66 to 0.97). Unlike HVAT, the liver elasticity > 35.3 kPa increased the risk of the adverse outcome 10.3-times and MELD score > 11 points 8.5-times. Conclusion: In patients with clinically diagnosed cirrhosis having a clinically significant portal hypertension hepatic transit times do not predict the 1-year adverse clinical outcome. However, the liver elasticity > 35.3 kPa appears clinically useful with a prognostic value comparable with MELD. Key words: clinically diagnosed cirrhosis – hepatic transit times – liver elasticity – MELD – portal hypertension
- MeSH
- elastografie * metody MeSH
- hodnocení rizik MeSH
- interpretace statistických dat MeSH
- jaterní cirhóza * patofyziologie MeSH
- jaterní oběh MeSH
- kontrastní látky MeSH
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- portální hypertenze * patofyziologie MeSH
- prediktivní hodnota testů MeSH
- prognóza MeSH
- rychlost toku krve MeSH
- senioři MeSH
- stupeň závažnosti nemoci MeSH
- ultrasonografie metody MeSH
- venae hepaticae patofyziologie ultrasonografie MeSH
- Check Tag
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- mužské pohlaví MeSH
- senioři MeSH
- ženské pohlaví MeSH
- Publikační typ
- práce podpořená grantem MeSH
Silymarín patrí v reálnej medicínskej praxi medzi najčastejšie predpisované liečivo zo skupiny hepatík. V posledných rokoch boli publikované výsledky potvrdzujúce vzťah závislosti účinnosti na dávke liečiva. Reálna preskripčná prax nie vždy dostatočne rýchlo reaguje na novšie poznatky v oblasti racionálnej farmakoterapie. Dizajn sledovania: Multicentrická, prospektívna, otvorená klinická štúdia IMHOTEP v súbore pacientov s chronickými hepatopatiami rôznej etiológie, indikovaných k liečbe silymarínom v lekárom zvolenej dávke v 36-týždňovom období sledovania. V definovaných intervaloch boli sledované markery hepatálneho poškodenia (AST, ALT, GMT, ALP, celkový a konjugovaný bilirubín), objektívne symptómy i subjektívne ťažkosti pacientov. Súbor a výsledky: 1 069 pacientov, z toho 594 (55,6 %) mužov s priemerným BMI 29,4 kg/m2 a 475 (44,4 %) žien s priemerným BMI 29,1 kg/m2. Priemerný vek mužov bol významne vyšší ako u žien (57 ? 12 vs 50 ? 13 rokov) (p < 0,001). V etiológii chronickej hepatopatie dominovala tuková choroba pečene (41,3 %), nasledovaná alkoholovou (17,2 %) a poliekovou (9,2 %) etiológiou. Alkoholová etiológia bola významne častejšia u mužov (24,1 vs 8,6 %; p < 0,001). Fajčenie bolo častejšie u mužov (26,7 vs 14,0 %; p < 0,001). Priemerná dávka silymarínu v celom súbore bola 472 ? 131 mg v iniciálnej fáze sledovania a 508 ? 174 mg na konci sledovania, pričom u mužov bola denná terapeutická dávka (DTD) silymarínu v priemere o 20 mg vyššia. V priebehu liečby silymarínom (V0 vs V4) sme zaznamenali štatisticky významný pokles markerov hepatálneho poškodenia ALT: 1,47 ? 2,22 ?kat/l vs 0,75 ? 0,50 ?kat/l (p < 0,001); AST: 1,07 ? 1,24 ?kat/l vs 0,62 ? 0,37 ?kat/l (p < 0,001); GMT: 2,82 ? 3,39 ?kat/l vs 1,52 ? 1,97 ?kat/l (p < 0,001); ALP: 1,66 ? 1,18 ?kat/l vs 1,41 ? 0,68 ?kat/l (p ? 0,001). Hodnoty celkového bilirubínu v celom súbore poklesli nevýznamne 15,7 ? 12,6 vs 15,3 ? 13,13 (p < 0,599), kým rozdiel v poklese konjugovaného bilirubínu bol štatisticky významný: 5,7 ? 8,2 ?mol/l vs 4,3 ? 3,3 ?mol/l (p < 0,001). Hoci sme nezistili štatisticky významný rozdiel medzi hodnotami vstupných aktivít a ani medzi zmenami aktivity ALT, AST, ALP medzi mužmi a ženami počas liečby, u mužov sme zaznamenali signifikantne výraznejší pokles GMT, oboch typov bilirubínu a ALP. Analogicky s poklesom laboratórnych markerov došlo v celom súbore aj k štatisticky významnému poklesu percepcie symptómov asociovaných s chronickou hepatopatiou a k nárastu počtu asymptomatických pacientov. Záver: Liečba silymarínom potvrdila jeho hepatoprotektívny efekt. Zaznamenali sme normalizáciu laboratórnych markerov hepatálneho poškodenia, ako aj subjektívnych i objektívnych prejavov chronickej hepatopatie. Priemerná dávka silymarínu v priebehu celého sledovania bola vyššia v porovnaní s „tradičným“ dávkovaním. Potvrdili sme vzťah účinnosti v závislosti na dávke liečiva. Intersexuálne rozdiely v účinnosti boli pravdepodobne podmienené vyššími vstupnými hodnotami markerov hepatálneho poškodenia a vyšším zastúpením alkoholovej etiológie chronickej hepatopatie u mužov. V priebehu štúdie sme nezaznamenali žiadne závažnejšie nežiaduce účinky liečby. Kľúčové slová: chronická hepatopatia – hepatiká – silymarín – intersexuálne rozdiely – racionálna farmakoterapia – nežiaduce účinky
Silymarine is the most commonly prescribed hepatoprotective medicine in real clinical practice. The evidence from the last decades has confirmed a relationship between its efficiency and dosing. The prescribing practice is actually not always fast enough to reflect the latest findings and changes in rational pharmacotherapy. Design: A multicenter, prospective, open clinical study IMHOTEP in patients with chronic hepatopathy of different etiology, indicated for chronic treatment with therapeutic dosing of silymarine as chosen by the doctor during a 36-week observation. Selected markers of hepatic injury (AST, ALT, GMT, ALP, total and conjugated bilirubin) as well as the objective symptoms and patients’ subjective complaints were monitored at defined time intervals. Population size and results: A total of 1,069 patients were included, of which 594 (55.6%) were men with an average BMI of 29.4 kg/m2 and 475 (44.4%) were women with an average BMI of 29.1 kg/m2. The average age of males was significantly higher than that of women (57 ? 12 vs 50 ? 13 years) (p < 0.001). Etiologies of chronic liver disease were dominated by non-alcoholic fatty liver disease (41.3%), followed by alcohol (17.2%) and drug-induced (9.2%) etiology. Alcohol etiology was significantly more common among men (24.1 vs 8.6%; p < 0.001). Smoking was more common among men (26.7 vs 14%; p < 0.001). The average dose of silymarine in the entire population was 472 ? 131 mg/day in the initial phase of the study and 470 ? 162 mg/day at the end of the study, while in men the daily therapeutic dose (DTD) of silymarine was 20 mg higher on average. During treatment with silymarine (V0 vs V4) we recorded a statistically significant decrease in the markers of hepatic damage in ALT: 2.2 ? 1.47 ?kat/L vs 0.75 ? 0.50 ?kat/L (p < 0.001); AST: 1.07 ? 1.24 ?kat/L vs 0.62 ? 0.37 ?kat/L (p < 0.001); GMT: 2.82 ? 3.39 ?kat/L vs 1.97 ? 1.52 ?kat/L (p < 0.001); ALP: 1.66 ? 1.18 ?kat/L vs 1.41 ? 0.68 ?kat/L (p < 0.001). The total amount of bilirubin in the entire study group decreased non-significantly 15.7 ? 12.6 vs 15.3 ? 13.13 (p < 0.599), while the decline in conjugated bilirubin was statistically significant 5.7 ? 8.2 ?mol/L ? 4.3 vs 3.3 ?mol/L (p < 0.001). Although we did not find any statistically significant differences in the entry values or in the ALT, AST, or ALP activities changes between men and women, in men we recorded a more significant decrease of GMT, both types of bilirubin and ALP. In parallel with the decrease in laboratory markers, a statistically significant decrease in the perception of symptoms associated with chronic hepatopathy and an increase in the number of asymptomatic patients was recorded. Conclusions: Treatment with silymarine has confirmed its hepatoprotective effects; we noticed a significant improvement in laboratory markers, as well as in the subjective and objective manifestations of chronic hepatic injury symptoms. The average dosing of silymarine over the entire course of the study was higher in comparison with the “traditional” dosing. We confirmed the relationship between the efficiency and the dosage of the medicine. Intersexual differences in efficiency were probably due to the higher values of the hepatic injury markers and higher prevalence of alcoholic etiology of chronic hepatopathy in men. In the course of the study no serious adverse effects related to the silymarine treatment were recorded. Key words: chronic liver disease – hepatoprotective drugs – silymarine – intersexual differences – rational pharmacotherapy – adverse effects The authors declare they have no potential conflicts of interest concerning drugs, products, or services used in the study. The Editorial Board declares that the manuscript met the ICMJE „uniform requirements“ for biomedical papers. Submitted: 20. 1. 2014 Accepted: 18. 5. 2014
- Klíčová slova
- chronická hepatopatie, hepatoprotektivum,
- MeSH
- antioxidancia aplikace a dávkování terapeutické užití MeSH
- biomarkery farmakologické MeSH
- chronická nemoc MeSH
- dospělí MeSH
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- nemoci jater * etiologie farmakoterapie krev MeSH
- ochranné látky aplikace a dávkování terapeutické užití MeSH
- prospektivní studie MeSH
- rozložení podle pohlaví MeSH
- senioři MeSH
- silymarin * aplikace a dávkování terapeutické užití MeSH
- statistika jako téma MeSH
- výsledek terapie MeSH
- vztah mezi dávkou a účinkem léčiva * MeSH
- Check Tag
- dospělí MeSH
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- mužské pohlaví MeSH
- senioři MeSH
- ženské pohlaví MeSH
- Publikační typ
- klinické zkoušky MeSH
- multicentrická studie MeSH
Chronická hepatitída C (CHC) predstavuje jednu z najzávažnejších príčin vzniku chronických chorôb pečene vrátane cirhózy a hepatocelulárneho karcinómu. CHC je závažnou príčinou morbidity a mortality u pacientov s hemofíliou. Snahou hematológov a hepatológov je dispenzarizácia pacientov s vrodenými koagulopatiami a včasná liečba chronickej hepatitídy C s cieľom zabrániť vzniku jej neskorých komplikácií. Aktuálna štandardná liečba chronickej hepatitídy C sa zakladá na súčasnom podávaní pegylovaného interferónu alfa a ribavirínu. Odpoveď na kombinovanú liečbu CHC u pacientov s hemofíliou je podobná ako u pacientov bez hemofílie. Autori článku podčiarkujú význam vzájomnej spolupráce hematológov a hepatológov v otázke diagnostiky a liečby chronickej hepatitídy C v skupine pacientov s vrodenými koagulopatiami.
Chronic hepatitis C virus (CHC) represents the major cause of chronic liver diseases worldwide including cirrhosis and primary hepatocellular carcinoma. CHC is the major cause of morbidity and mortality in hemophiliac population. Ambition of hematologists and hepatologists is the comprehensive care of patients with inherited coagulopathies and the early treatment of chronic hepatitis C with the aim to prevent the development of its late complications. The current standard treatment of chronic hepatitis C is based on concomitant use of pegylated interpheron alpha and ribavirine. The outcome of combined therapy of CHC in hemophilic population is similar to the treatment outcomes in non-hemophilia patients. Authors advocate a close cooperation between hematologists and hepatologists in the management of chronic hepatitis in patients with congenital bleeding disorders.
Úvod: Biliárne hamartómy (von Meyenburg komplex) patria medzi vrodené abnormality intrahepatálnych žlčových ciest. Pozostávajú z fekálneho nahromadenia žlčovodov, ktoré sú obklopené jednou vrstvou nízkeho cylindrického alebo kubického epitelu a sú uložené do fibróznej stromy Biliárne hamartómy sú zriedkavé, väčšinou sú náhodným nálezom pri laparotómiach, tenkoihlových biopsiách alebo autopsiách. Pri diagnostike biliárneho hamartómu sa využívajú ultrasonografické vyšetrenie, počítačová tomografia a magnetická rezonancia. V prípade presného stanovenia diagnózy solitárneho biliárneho hamartómu ďalšia liečba nie je potrebná. Treba ho však odlíšiť od iných solitárnych hepatálnych lézií. Cieľ štúdie: árny biliárny hamartóm v pečeni ako súčasť diferenciálnej diagnostiky ložiskových procesov v pečeni. Materiál a metodika: popisujú prípad 27-ročnej pacientky so solitárnym biliárnym hamartómom, ktorého diagnóza bola stanovená až po lapatorómii (enukleácia cystického útvaru). Záver: Biliárne hamartómy patria medzi benígne tumory pečene. Existujú však údaje o spojitosti biliárneho hamartómu a cholangiokarcinómu. Preto je potrebná dôkladná diferenciálna diagnostika ložísk v pečeni. Kľúčové slová: Biliárny hamartóm - magnetická rezonancia - počítačová tomografia - tumory pečene – ultrasonografia.
Introduction: Bile duct hamartoma/biliary hamartoma (von Meyenburg complex) is a congenital cystic disease of the intrahepatic biliary tract. Bile duct hamartomas consist of focal collections of bile ducts, lined with a single layer of low columnar or cuboidal epithelium, surrounded by abundant fibrous stroma. Bile duct hamartomas are rare, they are diagnosed incidentally at laparotomy, fine needle biopsy or autopsy. The diagnosis of biliary hamartomas was made by ultrasonographic investigation, computer tomography and magnetic resonance imaging. Solitary bile duct hamartoma should be differentiated from other solitary hepatic lesions. When solitary biliary hamartoma is correctly diagnosed, no treatment is required. The aim of the case report: Point out the importance of the solitary bile duct hamartoma as a part of differential diagnosis of a hepatic lesions. Material and methods: Authors report a case of 27-year-old female with solitary bile duct hamartoma. The diagnosis was confirmed after laparotomy (enucleation and microscopic evaluation of cystic lesion). Conclusion: Bile duct hamartoma is a non-neo-plastic lesion. Several papers reported some cases of cholangiocarcinoma co-existing with bile duct hamartomas. A responsible differential diagnostics of hepatic lesions is therefore very important. Key words: biliary hamartoma - computer tomography - hepatic tumors - magnetic resonance imaging – ultrasonography.
- MeSH
- bakteriologické techniky metody využití MeSH
- chirurgie trávicího traktu využití MeSH
- diferenciální diagnóza MeSH
- dospělí MeSH
- hamartom diagnóza etiologie patologie MeSH
- lidé MeSH
- magnetická rezonanční tomografie metody využití MeSH
- nádory jater diagnóza etiologie patologie MeSH
- nemoci jater diagnóza etiologie patologie MeSH
- počítačová rentgenová tomografie metody využití MeSH
- ultrasonografie metody využití MeSH
- Check Tag
- dospělí MeSH
- lidé MeSH
- ženské pohlaví MeSH
- Publikační typ
- kazuistiky MeSH
Choroby pečene predstavujú v Európskej únii šiestu najčastejšiu príčinu úmrtí (Eurostat). Na svete sa odhaduje 200 miliónov ľudí infikovaných vírusom hepatitídy C (HCV), pričom prevalencia a incidencia ochorenia narastá. Aktuálna štandardná liečba chronickej hepatitídy C (CHC) je založená na súčasnom podávaní pegylovaného interferónu alfa a ribavirínu. Pravdepodobnosť dosiahnutia trvalej virologickej odpovede súvisí s genotypom vírusu: pri genotype 1 a 4 je 42-52 %, pri genotype 2 a 3 je 76-84 %. Napriek významnému pokroku a relatívne vysokej efektívnosti súčasnej liečby sa klinický výskum zameriava na vývoj nových liečiv. V súčasnosti sa v klinických štúdiách overujú viaceré liečivá s virostatickým účinkom (inhibítory HCV proteázy, inhibítory HCV polymerázy - nukleozidové, nenukleozidové). Stratégia výskumu je zameraná na možnosť poskytnúť liečbu pacientom, ktorí „neodpovedali“ na predchádzajúcu štandardnú terapiu, alebo je kontraindikovaná, ale aj pacientom, u ktorých došlo k relapsu ochorenia. Perspektívne sa uvažuje o kombinovanej liečbe štandardných liečiv a nových virostatík.
Liver diseases represent the sixth most common cause of death in the European Union (Eurostat). An estimated 200 million people worldwide are infected with hepatitis C virus (HCV), while the prevalence and incidence of disease is increasing. Current standard treatment of chronic hepatitis C (CHC) is based on concurrent application of pegylated interferon alfa and ribavirine. The likelihood of achieving a sustained virological response is associated with virus genotype: in genotype 1 and 4 it is between 42-52 %, in genotype 2 and 3 it is between 76-84 %. Despite a significant advance and relatively high efficacy of current treatment clinical research is aimed at developing new drugs. At present various drugs with virostatic effect are tested in clinical studies (HCV protease inhibitors, HCV polymerase inhibitors - nucleoside, non-nucleoside). The research strategy is aimed at the possibility of providing treatment to non-responders to previous standard treatment or contraindicated treatment together with relapsed patients. Combined treatment of standard drugs and new virostatics is considered from the prospective point of view.
