Hlavnou témou nášho príspevku je osobnosť zdravotníckeho záchranára a jeho rola v štruktúre zdravotnej starostlivosti. Vstup záchranára do procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti znamená začiatok dlhej a náročnej cesty profesionálneho a osobnostného dozrievania. Jeho úsilie byť skutočnou osobnosťou, byť sám sebou, nie je samoúčelné, ale smeruje ku skvalitňovaniu profesionálnej práce a medziľudských vzťahov. Práve vzťahy s druhými ľuďmi a spolupráca s ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi najviac ovplyvňujú postoje a prežívanie zdravotníckeho záchranára, formujú citlivý prístup k človeku a rozvíjajú jeho osobnosť. Adaptovať sa v tomto povolaní znamená prekonať počiatočné, veľmi hlboké a živé prežívanie zaťažujúcich udalostí. Naučiť sa ich prežívať ľudsky – primerane, bez traumatizujúceho vplyvu, aby nenarúšali pracovné – odborné výkony. Záchranár a jeho rola poskytovateľa, komunikátora, učiteľa, poradcu, advokáta, manažéra sa postupne mení a obohacuje sa novými poznatkami. Profesia zdravotníckeho záchranára je veľmi náročná, zodpovedná. Pre jej vykonávanie nestačia len humánne dôvody, ale vyžadujú sa aj určité osobnostné predpoklady. Povolanie záchranára zahŕňa ochranu, rozvíjanie a obnovenie zdravia, zmiernenie utrpenia pri starostlivosti o pacientov. Najzákladnejším etickým princípom je úcta k človeku a s tým súvisiace ďalšie etické zásady.

Fakulta zdravotníctva Katedra urgentnej zdravotnej starostlivosti Prešovská Univerzita v Prešove

Lit.: 5