Úvod: Zajakavosť predstavuje komplexné narušenie komunikačnej schopnosti, zvyčajne sa objavuje už v predškolskom veku. Napriek tomu, že u niektorých detí môže dôjsť k spontánnej náprave, považujeme za dôležité venovať sa terapii zajakavosti už v predškolskom veku, nakoľko u mnohých detí môže bez terapie pretrvávať problém do neskoršieho veku až dospelosti. Cieľ: V našom výskume sme sa rozhodli zmerať a porovnať prejavy zajakavosti pred začatím terapie a po 5mesiacoch menej priamej terapie podľa Yarussa a Reardon-Reeves (2017) a zhodnotiť, či terapia pozitívne ovplyvnila príznaky zajakavosti u dvoch detí vo veku 3 a 4,8 rokov. Ďalším cieľom bolo zhodnotiť, či sa znížila miera obáv rodičov po terapii. Metódy: Na vylúčenie vývinovej jazykovej poruchy sme použili Korálkový test opakovania pseudoslov a GAPS – subtest opakovanie viet. Na potenciálne odhalenie narušenia zvukovej roviny reči sme zhodnotili zrozumiteľnosť reči meranú Škálou ICS. Prejavy zajakavosti sme identifikovali z rečovej vzorky z uvedených subtestov opakovania viet a pseudoslov, z rozprávania príbehu podľa obrázkovej predlohy (MAIN), z automatizmov, dokončovania viet a z nahrávky spontánnej rečovej vzorky z domáceho prostredia. Na 5bodovej škále sme hodnotili aj mieru obáv rodičov. Rovnako, na 5bodovej škále, rodičia hodnotili aj plynulosť svojho dieťaťa za každý deň v domácom prostredí. Terapeutická metodika Yarussa a Reardon-Reeves (2017) vychádza z multifaktorálneho modelu zajakavosti a pozostáva z dvoch prístupov k terapii zajakavosti u detí v predškolskom a mladšom školskom veku – menej a viac priameho prístupu. V prezentovanom výskume sme využili menej priamu terapiu u dvoch detí vo veku 3 a 4,8 rokov v prvej fáze terapie. Cieľom menej priamej terapie je vytvoriť pre dieťa prostredie podporujúce plynulosť reči. Pre tento účel sa rodičia učia päť komunikačných stratégií. Výsledky: U oboch detí sa po fáze menej priamej terapie znížili neplynulosti reči vo všetkých sledovaných oblastiach. U prvého dieťaťa sa neplynulosti znížili v priemere o 34,11 % a u druhého dieťaťa o 9,13 %. U oboch detí sa znížili obavy rodičov aj hodnotenie neplynulostí v domácom prostredí, ktoré realizovali rodičia. Záver: Adaptovali sme metodiku Yarussa a Reardon-Reeves (2017) na slovenské pomery a overili efektivitu menej priamej terapie na dvoch deťoch. Podľa pilotných výsledkov môžeme povedať, že u týchto dvoch detí bola terapia efektívna, na overenie efektivity menej priamej terapie je však potrebný ešte ďalší výskum, podrobnejšia analýza aktuálne získaných dát a sledovanie dlhodobého efektu terapie.

Introduction: Stuttering is a complex speech disorder, appearing already at preschool age. Despite the fact that spontaneous correction may occur, we consider it important to devote therapy to this disorder already at this age. Objective: We decided to measure and compare stuttering symptoms before and after therapy, thus to determine whether the less-direct stuttering therapy according to Yaruss and Reardon-Reeves (2017) was effective and had a positive effect on stuttering symptoms in two children aged 3 and 4.8 years. We also wanted to determine whether the parents’ concerns decreased after therapy. Methods: Firstly, an examination was conducted to rule out a developmental language disorder or a speech and sound disorder. Dysfluencies were evaluated in speech samples gathered by different speech tasks: non-word and sentence repetition, sentence completion, automatic speech tasks and spontaneous speech recordings (home and MAIN). We also assessed the level of the parents’ concerns on a 5-point scale. Further, on a 5-point scale, parents evaluated their child’s fluency for each day in the home environment. Less-direct therapy (Yaruss and Reardon-Reeves, 2017) is based on a multidisciplinary model of stuttering and consists of two approaches to the therapy of stuttering in children – less direct and more direct. In our research, we used less-direct therapy in two children aged 3 and 4.8 years at the time the therapy started. The aim of less-direct therapy is to create an environment for the child that supports his/her fluency. Parents learn 5 communication strategies. Results: In both children, there was a reduction of dysfluencies in all examined areas. In the case of the first child, dysfluencies decreased by 34.11% and, in the case of the second child, by 9.13%. In both children, the parents’ concerns and the assessment of dysfluencies in the home environment decreased. Conclusion: We adapted the methodology of Yaruss and Reardon-Reeves (2017) to Slovak conditions and verified the effectiveness of less-direct therapy on two children. Based on our results, we can state that the therapy was effective for these two children. However, further research, more thorough analyses of the data and monitoring of the long-term effect of the therapy are needed.

Katedra logopédie Ústav psychologických a logopedických štúdií Pedagogická fakulta UK Bratislava

Adapting early childhood stuttering therapy (Yaruss and Reardon-Reeves, 2017)

Citace poskytuje Crossref.org

Literatura