Psychopatológia býva častokrát sprevádzaná skresleným spôsobom interpretácie reality a maladaptívnymi kognitívno-emocionálnymi vzorcami, čo sa pretavuje aj do voľby zvládacích stratégií. Náš výskum bol zameraný na preskúmanie súvislostí medzi symptómami psychopatológie a zvládacími stratégiami. Výskumný súbor tvorilo 210 participantov. Zber dát prebiehal prezenčne v dotazníkovej forme. Na meranie copingových stratégií bol použitý dotazník Brief-COPE a na meranie symptómov psychopatológie inventár SCL-90 ® -S. Pre spracovanie dát boli okrem korelačnej analýzy použité aj komparačné analýzy, zamerané na porovnanie skupín podľa závažnosti percipovaných symptómov anxiety, depresie a celkovej psychickej záťaže. Podľa očakávaní, vyššia klinická záťaž symptómov psychopatológie bola charakterizovaná vyššou mierou používania vyhýbavého a porazeneckého copingu a nižšou mierou používania copingu zameraného na problém. Na úrovni konkrétnych stratégií zvládania, participanti s vyššou klinickou záťažou používali vo vyššej miere sebaobviňovanie, užívanie návykových látok a behaviorálnu neangažovanosť a v nižšej miere používali stratégiu plánovania. Výsledky ponúkajú vhľad do výberu zvládacích stratégií ľudí s duševnými ťažkosťami.

Psychopathology is often accompanied by a distorted way of interpreting reality and by maladaptive cognitive-emotional patterns, which are also transmitted to the choice of coping strategies. Our research aimed to examine the relationship between psychopathological symptoms and coping strategies. The research population consisted of 210 participants. Data collection was carried out using the face-to-face questionnaire. The Brief-COPE questionnaire was used to measure coping strategies and the SCL-90® -S inventory was used to measure psychopathological symptoms. For data processing, in addition to correlation analysis, comparative analyses were used to compare groups according to the severity of perceived symptoms of anxiety, depression, and global severity of symptoms. As expected, the higher clinical burden of psychopathological symptoms was characterised by higher rates of avoidant and defeatist coping and lower rates of problem-focused coping. At the level of specific coping strategies, participants with a higher clinical burden used more self-blame, substance use, and behavioural disengagement and less planning. The results offer insight into the coping strategies of people with mental health difficulties.

Porucha pozornosti je neurovývinová porucha, ktorá ovplyvňuje mentálne a ociálne fungovanie jednotlivca nielen v detstve. Jej vplyv na vysokoškolské vzdelávanie a pracovný život sa v ostatných dvoch desaťročiach intenzívne študuje. Cieľom tohto prehľadu bolo analyzovať, ktoré premenné súvisiace s poruchou pozornosti sa skúmajú u vysokoškolských študentov, ktoré metódy sa používajú na identifikáciu jednotlivcov so symptómami poruchy pozornosti vo vysokoškolskom vzdelávaní, a ktoré inhibítory a facilitátory môžu ovplyvniť vysokoškolské štúdium osôb so symptómami porúch pozornosti. Na základe rešerše z databázy Web of Science-Core Collection za obdobie 1. 1. 2011 – 31. 12. 2020 autorky identifikovali štúdie, ktoré kúmali premenné súvisiace s vysokoškolským štúdiom osôb s poruchou pozornosti. Z pôvodne identifikovaných 307 štúdií do prehľadu zaradili 41. Na identifikáciu jednotlivcov s poruchou pozornosti výskumníci používali kombináciu metód vrátane vlastného deklarovania diagnostikova - nej poruchy, potvrdenia odborníkom a sebahodnotiacich škál symptómov poruchy pozornosti. Skúmané premenné boli zlúčené do siedmich obsahových kategórií. Výsledky ukazujú, že vysokoškolskí študenti s poruchami pozornosti sú zraniteľnou skupinou. Štúdie sa zameriavali skôr na inhibujúce faktory než na faktory, ktoré facilitujú akademický výkon a úspešnosť študentov s poruchou pozornosti. Ďalší výskum by sa mal zamerať na facilitujúce premenné a efektivitu akomodácií a intervencií, ktoré vysoké školy poskytujú tejto skupine študentov.

Attention deficit disorder is a neurodevelopmental disorder that affects the mental and social functioning of an individual not only in childhood. Its impact on higher education and work life has been studied intensively over the last two decades. This review aims to analyse, which variables related to attention deficit disorder are studied among university students, which methods are used to identify individuals with attention deficit disorder symptoms in higher education, and which inhibitors and facilitators may affect university studies of individuals with attention deficit disorder symptomatology. Authors searched Web of Science – Core Collection from 1. 1. 2011 to 31. 12. 2020 for studies that investigated study-related variables in students with attention deficit disorder. The initial search identified 307 studies, 41 of them were eligible for further analysis. To identify the individuals with attention deficit disorder, the researchers used a combination of methods including self-report of previously diagnosed disorder, expert confirmation, and self-report scales of attention deficit disorder symptoms. The studied variables were merged into seven content categories. The results of the studies show that university students with attention deficit disorders make a vulnerable group, studies mainly focused on inhibiting factors rather than those that facilitate students ́ performance and success. Further research should focus on the facilitating variables and the effectiveness of accommodations and interventions provided by universities for this particular target group of students.

Na koncept dehumanizácie sa v posledných dekádach upriamuje pomerne veľa pozornosti. Do centra záujmu sa dostávajú jej rôzne formy, ktoré majú často nejednotnú konceptualizáciu, ale do istej miery sa prekrývajú. Výskumníci sa zhodujú v tom, že niektoré skupiny sú náchyl-nejšie na dehumanizáciu ako iné. Takúto sku-pinu tvoria aj ľudia žijúci s demenciou. V tejto prehľadovej štúdii prinášame komplexnejší po-hľad na možné spôsoby dehumanizácie tejto mi-moriadne zraniteľnej skupiny prostredníctvom identifikovania troch hlavných atribútov. Keď-že demencia je ochorenie, ktoré nemá zreteľné fyzické prejavy a postihuje najmä ľudí vo veku 65 a viac, ako prvé sa pravdepodobne aktivu-jú stereotypy, ktoré sa týkajú vysokého veku. Ďalším atribútom je status pacienta. V zdravot-níckych a sociálnych zariadeniach je pomerne rozšírená forma komunikácie, ktorá zanedbá-va individualitu a prispieva k homogenizácii a k objektivizácii všetkých pacientov s rovna-kou diagnózou. Samotná diagnóza demencie je posledným atribútom. Sťažené sociálne fungo-vanie bráni udržaniu kontinuity osobnosti, čo má za následok sociálnu izoláciu. Z týchto dô-vodov má spoločnosť kľúčovú úlohu v limito-vaní dehumanizácie ľudí žijúcich s demenciou. Prvým krokom preto musí byť vhodný prístup v rámci inštitucionalizovanej starostlivosti. Jed-ným z vhodných prístupov je prístup zameraný na pacienta a holistický prístup k starostlivosti a liečeniu, vychádzajúci z bio-psycho-sociálne-ho modelu choroby.

The concept of dehumanization has received quite a lot of attention in recent decades. Its various forms have inconsistent conceptualization, but they also overlap to some extent. Researchers have argued that some groups are more vulnerable to dehumanization than others. One such group is people living with dementia. In this overview, a more comprehensive view of the dehumanization of this extremely vulnerable group by identifying three main attributes is presented. Dementia is a disease which does not have obvious physical signs and affects mainly people aged 65 and over. Therefore, stereotypes related to old age are likely to be activated first. Another attribute is patient status. In the health care and social care facilities, there is a relatively widespread type of communication that neglects individuality and contribute to the homogenization and objectification of all patients with the same diagnosis. The diagnosis of dementia is the last attribute. People with dementia have problems with social functioning that leads to social isolation. The authors argue that society has to play a key role in limiting the dehumanization of people living with dementia. The first step must be an appropriate approach to institutional care. One suitable approach is a patient-centered approach emphasizing a holistic approach to treatment and care based on the bio-psycho-social model of the disease.