AIM: The aim of this study was to analyse the outcomes of patients with large B-cell lymphoma (LBCL) treated with chimeric antigen receptor T-cell therapy (CAR-Tx), with a focus on outcomes after CAR T-cell failure, and to define the risk factors for rapid progression and further treatment. METHODS: We analysed 107 patients with LBCL from the Czech Republic and Slovakia who were treated in ≥3rd-line with tisagenlecleucel or axicabtagene ciloleucel between 2019 and 2022. RESULTS: The overall response rate (ORR) was 60%, with a 50% complete response (CR) rate. The median progression-free survival (PFS) and overall survival (OS) were 4.3 and 26.4 months, respectively. Sixty-three patients (59%) were refractory or relapsed after CAR-Tx. Of these patients, 39 received radiotherapy or systemic therapy, with an ORR of 22% (CR 8%). The median follow-up of surviving patients in whom treatment failed was 10.6 months. Several factors predicting further treatment administration and outcomes were present even before CAR-Tx. Risk factors for not receiving further therapy after CAR-Tx failure were high lactate dehydrogenase (LDH) levels before apheresis, extranodal involvement (EN), high ferritin levels before lymphodepletion (LD) and ECOG PS >1 at R/P. The median OS-2 (from R/P after CAR-Tx) was 6.7 months (6-month 57.9%) for treated patients and 0.4 months (6-month 4.2%) for untreated patients (p < 0.001). The median PFS-2 (from R/P after CAR-Tx) was 3.2 months (6-month 28.5%) for treated patients. The risk factors for a shorter PFS-2 (n = 39) included: CRP > limit of the normal range (LNR) before LD, albumin < LNR and ECOG PS > 1 at R/P. All these factors, together with LDH > LNR before LD and EN involvement at R/P, predicted OS-2 for treated patients. CONCLUSION: Our findings allow better stratification of CAR-Tx candidates and stress the need for a proactive approach (earlier restaging, intervention after partial remission achievement).

• MeSH
• antigeny CD19 imunologie   MeSH
• biologické přípravky terapeutické užití   MeSH
• chimerické antigenní receptory imunologie   MeSH
• difúzní velkobuněčný B-lymfom * terapie   mortalita   imunologie   MeSH
• doba přežití bez progrese choroby MeSH
• dospělí MeSH
• imunoterapie adoptivní * metody   MeSH
• lidé středního věku MeSH
• lidé MeSH
• lokální recidiva nádoru MeSH
• mladý dospělý MeSH
• progrese nemoci MeSH
• receptory antigenů T-buněk genetika   metabolismus   MeSH
• rizikové faktory MeSH
• senioři nad 80 let MeSH
• senioři MeSH
• výsledek terapie MeSH
• Check Tag
• dospělí MeSH
• lidé středního věku MeSH
• lidé MeSH
• mladý dospělý MeSH
• mužské pohlaví MeSH
• senioři nad 80 let MeSH
• senioři MeSH
• ženské pohlaví MeSH
• Publikační typ
• časopisecké články MeSH
• Geografické názvy
• Česká republika MeSH
• Slovenská republika MeSH

• Klíčová slova
• eltrombopag,
• MeSH
• aplastická anemie * diagnóza   krev   patologie   terapie   MeSH
• cyklosporin aplikace a dávkování   MeSH
• cytopenie etiologie   krev   MeSH
• diferenciální diagnóza MeSH
• hematologické látky aplikace a dávkování   škodlivé účinky   MeSH
• hemoglobiny analýza   účinky léků   MeSH
• krevní transfuze MeSH
• lidé středního věku MeSH
• lidé MeSH
• receptory thrombopoetinu * agonisté   MeSH
• trombocyty účinky léků   MeSH
• Check Tag
• lidé středního věku MeSH
• lidé MeSH
• ženské pohlaví MeSH
• Publikační typ
• kazuistiky MeSH

Cirhóza pečene spôsobená hepatitídou v dôsledku infekcie vírusom hepatitídy C (HCV) je jednou z najčastejších indikácií transplantácie pečene (LTx). Infekcia HCV je zároveň faktorom, ktorý významne znižuje 5- a 10-ročné prežívanie pacientov po LTx v porovnaní s ostatnými nemalígnymi indikáciami; okrem prítomnosti HCV o potransplantačnom priebehu rozhoduje aj jeho koncentrácia v sére v momente LTx – virémia. To je dôvod, prečo sa skúma možnosť liečby pacientov pred LTx. Liečba pacientov na listine čakateľov na LTx má zatiaľ mnoho úskalí – vysokú frekvenciu závažných nežiaducich účinkov, nejednotnosť dávkovacích schém a dĺžky liečby a skromné úspechy liečby. Nádejnou a zatiaľ nedostatočne preskúmanou oblasťou liečby je možnosť použitia rastových faktorov krvotvorby, za pomoci ktorých by sa mohlo dosiahnuť preklenutie prohibitívnych nežiaducich účinkov liečby a zvýšenie jej efektivity. K infekcii transplantovaného pečeňového štepu dochádza u všetkých pacientov; virémia je obvykle rádovo vyššia ako pred LTx a v značnej časti pacientov dochádza k chronickej hepatitíde C s rýchlou progresiou fibrózy: cirhóza vzniká podstatne rýchlejšie ako v tzv. normálnej populácii a zlyhanie štepu v jej dôsledku je najčastejšou príčinou úmrtia v tejto kohorte. To je dôvod na indikáciu liečby po LTx. Koncept preemptívnej liečby krátko po LTx, ktorej zámerom bolo predísť progresii hepatitídy, nepriniesol žiaduce výsledky a bol prekonaný konceptom cielenej liečby, odkladanej až za moment dôkazu fibrózy. Základný liečebný protokol vychádza z režimov pre tzv. normálnu populáciu pacientov s hepatitídou C vrátane sledovania efektu liečby podľa virologickej odpovede v určených časových odstupoch (napr. tzv. rapídna virologická odpoveď, včasná virologická odpoveď a pod.); platnosť týchto ukazovateľov je však predmetom diskusií. Hoci efektivita liečby je v porovnaní s tzv. normálnou populáciou pacientov s hepatitídou C nižšia, liečba je pre kohortu jednoznačným prínosom. Výnimkou je cholestatická forma potransplantačnej hepatitídy C, ktorá je proti liečbe väčšinou rezistentná.

Liver cirrhosis resulting from chronic hepatitis caused by hepatitis C virus (HCV) infection belongs to frequent indications for liver transplantation (LTx). HCV infection also represents a factor which significantly reduces 5- and 10-year patient survival after LTx in comparison with other, non-malignant indications. Besides the presence of HCV virus, its concentration in serum affects the post-transplant course of the disease. Therefore, possibilities of pre-transplant therapy are investigated. The therapy of patients awaiting LTx still comes up to against many obstacles – high frequency of serious adverse effects, inconsistency of dosing schemes and duration of the therapy, limited achievements of the therapy. A promising but yet not thoroughly investigated therapeutic area is the possibility of using cell growth factors, which might aid in overcoming the prohibitive adverse effects of the antiviral therapy and which could also increase its effectiveness. Infection of the transplanted hepatic graft is inevitable in all patients; viral load is usually higher than before LTx and a considerable part of the patients develop chronic C hepatitis with gradual progression to fibrosis; cirrhosis develops much faster than in the normal population and graft dysfunction and failure represents the most frequent cause of mortality in this group of patients. These are reasons for indicating the therapy after LTx. The concept of pre-emptive therapy initiated shortly after LTx, which was hoped to prevent progression of hepatitis, did not yield expected results and was gradually replaced with the concept of targeted therapy, postponed till the evidence of liver fibrosis. The basic therapeutic protocol is derived from the therapeutic protocols for treating chronic C hepatitis in otherwise normal population, and it includes monitoring the therapeutic effect evaluated by viral response in certain time frames; however, relevance of these indicators is being questioned. Although the effectiveness of antiviral therapy is lower when comparing with the normal population, it represents an unquestionable benefit for the patients after LTx. An exception is the post-transplant cholestatic C hepatitis, which is usually refractory to any treatment.