Cieľom štúdie je predstaviť rýchle automatické menovanie (RAN) ako jazykovo-kognitívny prekurzor čitateľských schopností a diagnostický marker dyslexie. Príspevok sa zameriava na terminologické vymedzenie konceptu RAN, jeho historický vývoj a objasnenie neurokorelátov stojacich na pozadí čítania i RAN v norme a patológii. Osobitne sa venuje špecifikám očných pohybov pri RAN u jedincov s dyslexiou. Vysvetľuje jeho pozíciu v hypotéze dvojitého deficitu (Wolf & Bowers, 1999) a na základe domácich i zahraničných výskumov objasňuje, aký má vzťah k iným prekurzorom gramotnostných schopností, ako i k samotnej plynulosti čítania. Ďalej vymedzuje jeho miesto pri hodnotení pripravenosti dieťaťa na školu, ako i v diagnostickom procese pri posudzovaní čitateľských schopností pri podozrení na vývinovú poruchu učenia – dyslexiu. Na záver diskutuje o tom, či rýchle automatické menovanie je možné účinne stimulovať a aké je jeho diagnostické a terapeutické využitie v klinickej a školskej praxi.

The aim of this review study is to present rapid automatized naming (RAN) as a linguistic-cognitive precursor of reading skills and a diagnostic marker of dyslexia. The paper focuses on the terminological definition of RAN, its historical development, and clarification of the neuro-correlates behind reading and RAN in normal and pathological conditions. Special attention is paid to eye movements during RAN in individuals with dyslexia. RAN’s position in the double deficit hypothesis (Wolf & Bowers, 1999) is explained and based on domestic and foreign research, its relationship to other precursors of literacy skills, as well as to reading fluency itself is clarified. Furthermore, its place in the assessment of the child’s readiness for school is defined, as well as in the diagnostic process in the assessment of reading skills when a developmental learning disorder (dyslexia) is suspected. In the end, the possibilities for effective stimulation of RAN and its diagnostic and therapeutic use in clinical practice are discussed.

História autizmu, jeho vývoj od opisu prvých individuálnych prípadov cez konšti- tuovanie terminológie, skúmanie jeho príčin až po hľadanie najúčinnejších terapeutických metód, nie je tak jasná a priamočiara. Mená ako Hans Asperger a Leo Kanner, ktorí sú dnes považovaní za pionierov pri formovaní autizmu ako samostatnej diagnostickej jednotky, nie sú pravdepodobne najvýznamnejšie. V tomto príspevku obraciame pozornosť na tých menej známych odborníkov, ktorí pripravili pôdu týmto osobnostiam. V raných dejinách autizmu môžeme vidieť niekoľko vývojových etáp. V prvých dvoch dekádach 20. storočia vidíme silný vplyv psychiatrov na konštituovanie samotnej diagnózy. Autizmus je vnímaný predovšetkým ako symptóm schizofrénie. Ďalšie dve dekády prinášajú podrobný opis kazuistík detí s autizmom. Tomuto obdobiu zodpovedajú i používané termíny – schizoidná psychopatia (Suchareva), autistická psychopatia (Asperger) a až neskôr autistická porucha (Kanner). V príspevku poukazujeme práve na tie osobnosti, ktoré sú v dejinách autizmu menej spomínané alebo spomínané okrajovo, a sú nimi predovšetkým psychiatri ako Grunya Suchareva, George Frankl, Lauretta Benderová a i. Cieľom príspevku je poukázať na zložité a nie úplne jednoznačné obdobia, ktoré boli spôsobené predovšetkým nacistickou ideológiou, druhou svetovou vojnou a povojnovým vývojom.

The history of autism, its development from the description of the first individual cases, through the constitution of terminology and the exploration of its causes to the search for the most effective therapeutic methods, is not so clear or straightforward. Names such as Hans Asperger and Leo Kanner, who are nowadays considered to be pioneers in forming autism as a separate diagnostic unit, are probably not the most significant. In this article, we draw attention to those lesser-known specialists who prepared the ground for these personalities. In the early history of autism, we can see several stages of development. In the first two decades of the 20th century, we perceive a strong infl uence of psychiatrists on the constitution of the diagnosis. Autism is particularly viewed as a symptom of schizophrenia. The following two decades provide a detailed exposition of case studies of children with autism. The terms used were in accordance with this period – schizoid psychopathy (Suchareva), autistic psychopathy (Asperger), and later autistic disorder (Kanner). In this article, we refer to those personalities who are mentioned less or marginally in the history of autism, and we particularly mean psychiatrists such as Grunya Suchareva, George Frankl, Lauretta Bender, and others. The aim of the article is to draw attention to the complex and not entirely explicit periods that were caused mainly by Nazi ideology, the Second World War, and post-war developments.