Diabetes mellitus je komplexné metabolické ochorenie s poškodenou sekréciou inzulínu. Štandardnou liečbou pri autoimunitnom diabete 1. typu je podávanie inzulínu v režime bazál-bolus, resp. liečba inzulínovou pumpou. Medzi ďalšie alternatívy liečby patrí transplantácia Langerhansových ostrovčekov (LO). Napriek efektívnosti, nemôže byť vykonávaná univerzálne pre nedostatok donorov a potrebu imunosupresie. Súčasné možnosti v oblasti transplantácie kmeňových buniek prinášajú alternatívu k transplantácii LO. Napriek ich terapeutickému potenciálu, klinická životaschopnosť transplantovaných kmeňových buniek predstavuje mnoho výziev vrátane maturácie, rejekcie a prežívania. Hoci sa v súčasnosti bunky transplantujú do portálnej žily v pečeni, zdá sa, že pečeňové prostredie nemusí byť vhodné pre funkciu LO a dlhodobé prežívanie nielen kadaveróznych, ale aj kmeňových buniek. Preto je dôležité zlepšiť účinnosť transplantovaných ostrovčekov vývojom biomateriálov a využitím iných miest transplantácie s lepším prežívaním graftu. V roku 2023 bola v UNLP v Košiciach v spolupráci s IKEM v Prahe vykonaná prvá úspešná alogénna transplantácia Langerhansových ostrovčekov na Slovensku.

Diabetes mellitus is a complex metabolic disease with impaired insulin secretion. The standard treatment for autoimmune type 1 diabetes is basal-bolus insulin administration or insulin pump therapy. Other treatment alternatives include transplantation of the islets of Langerhans (LO). Despite its effectiveness, it cannot be performed universally, due to the lack of donors and the need for immunosuppression. Current opportunities in stem cell transplantation provide an alternative to LO transplantation. Despite their therapeutic potential, the clinical viability of transplanted stem cells presents many challenges, including maturation, rejection and survival. Although cells are currently transplanted into the portal vein in the liver, it appears that the hepatic environment may not be suitable for LO function and long-term survival of not only cadaveric but also stem cells. Therefore, it is important to improve the efficiency of transplanted islets by developing biomaterials and using other transplantation sites with better graft survival. In 2023, the first successful allogeneic transplantation of islets of Langerhans in Slovakia was performed at UNLP in Košice in collaboration with IKEM in Prague.

• MeSH
• autologní transplantace MeSH
• buněčná a tkáňová terapie MeSH
• diabetes mellitus 1. typu komplikace   terapie   MeSH
• dospělí MeSH
• homologní transplantace MeSH
• imunosupresivní léčba metody   MeSH
• komplikace diabetu terapie   MeSH
• lidé MeSH
• transplantace kmenových buněk MeSH
• transplantace Langerhansových ostrůvků * metody   MeSH
• Check Tag
• dospělí MeSH
• lidé MeSH
• ženské pohlaví MeSH
• Publikační typ
• kazuistiky MeSH

Východisko: Použitie indukčnej liečby v prípade transplantácie obličky u pacientov vo vysokom imunologickom riziku je všeobecne akceptované a odporúčané. Otázkou je použitie indukcie u pacientov v nízkom (resp. veľmi nízkom) imunologickom riziku. Cieľ: Cieľom štúdie bolo vytvorenie jednotného národného indukčného protokolu s ohľadom na imunologické riziko pacienta s použitím bodovacieho systému. Metodika: Ide o prospektnu multicentrickú štúdiu so zapojením všetkých štyroch transplantačných centier na Slovensku u pacientov po transplantácii obličky s 12-mesačným follow-up. Vo vzťahu k použitej indukcii sme sledovali výskyt oneskoreného nástupu funkcie štepu, rozvoj akútnej rejekcie štepu a funkciu štepu. Výsledky: Do štúdie bolo celkovo zaradených 152 príjemcov (muži – 66.4%). Pacienti boli rozdelení na základe aplikovanej indukcie do štyroch podskupín: bez indukcie (n = 19), indukcia s basiliximabom (n = 60), indukcia s antitymocytárnym globulínom (ATG) v kumulatívnej dávke 3.5 mg/kg telesnej hmotnosti (n = 42) a 6 mg/kg telesnej hmotnosti (n = 31). Dĺžka dialyzačného programu ≥ 3 roky a čas studenej ischémie ≥ 1080 minút boli identifikované (v univariantnej analýze) ako prediktory pre stratu štepu v prvom roku po transplantácii v basiliximabovej skupine. Najhoršie prežívanie pacienta (štatistiky) a najhoršie prežívanie štepu (numericky) bolo zaznamenané u pacientov bez indukcie. Záver: Na základe výsledkov pri použití jednotného národného indukčného protokolu v našej analýze sme vytvorili nový protokol s jednoznačným odporučením použitia indukčnej liečby u všetkých – aj u pacientov vo veľmi nízkom a nízkom imunologickom riziku. Pacientom v dialyzačnom programe ≥3 roky a časom studenej ischémie ≥18 hodín je v novom protokole pridelených viac bodov a následne odporučená indukcia s ATG.

Background: The use of induction therapy in case of kidney transplantation in patients at high immunological risk is generally accepted and recommended. The question is use of induction in patients with at low (or very low) immunological risk. Objectives: The aim of the study was to create a unified national induction protocol with regard to the patient‘s immunological risk using a scoring system. Methods: It is a prospective multicenter study involving all 4 transplant centers in Slovakia in patients after kidney transplantation with a 12-month follow-up. In relation to the induction used, we monitored the incidence of delayed graft function, the development of acute rejection and graft function. Results: The study included 152 recipients (men – 66.4%). Patients were divided into four subgroups based on applied induction: no induction (n = 19), induction with basiliximab (n = 60), induction with antithymocyte globulin (ATG) at a cumulative dose of 3.5 mg/kg body weight (n = 42) and 6 mg/kg body weight (n = 31). Dialysis program duration ≥ 3 years and cold ischemia time ≥ 1080 minutes were identified (in univariate analysis) as predictors for graft loss at one year after transplantation in the basiliximab group. The worst patient survival (statistics) and the worst graft survival (numerical) were recorded in patients without induction. Conclusions: Based on the results of using a unified national induction protocol in our analysis, we have created a new protocol with a clear recommendation for the use of induction treatment for everyone – including patients at very low and low immunological risk. Patients in the dialysis program ≥3 years and cold ischemia time ≥18 hours are assigned more points in the new protocol and induction with ATG is subsequently rocommended.

• Klíčová slova
• imunologické riziko,
• MeSH
• imunosupresivní léčba * metody   MeSH
• lidé MeSH
• přežívání štěpu MeSH
• rejekce štěpu MeSH
• transplantace ledvin MeSH
• Check Tag
• lidé MeSH
• Publikační typ
• multicentrická studie MeSH

V klinickej praxi pozorujeme interindividuálne rozdiely v účinku metformínu u pacientov s diabetom mellitom 2. typu, na ktorých sa pravdepodobne podieľajú aj genetické faktory. Cieľom tejto štúdie bolo zistiť možný vzťah variantov génov kódujúcich transportné bielkoviny metformínu [organický katiónový transportér 1 (OCT1) (gén SLC22A1), multidrug and toxin extrusion 1(MATE1) (SLC47A1) a MATE2 (SLC47A2)] s odpoveďou na liečbu metformínom. Efekt 6-mesačnej monoterapie metformínom sme sledovali v skupine 148 pacientov s novodiagnostikovaným diabetom mellitom 2. typu, liečených pre diagnózu diabetu metformínom. Priemerný pokles hladiny glykovaného hemoglobínu (HbA1c) bol 0,66 ± 0,08 %. Genotypy SLC22A1 rs683369 C > G, SLC47A1 rs8065082 C > T a SLC47A2 rs12943590 G > A boli stanovené metódou PCR s následnou analýzou kriviek topenia. Spomedzi sledovaných variantov génov sme v multivariantnom lineárnom modeli dokázali signifikantne väčší pokles HbA1c pre minoritnú T-alelu SLC47A1 rs8065082 (β = 0,19, 95 % CI 0,02 – 0,35, p = 0,032). V multivariantnom logistickom modeli bola T-alela tiež signifikantne asociovaná s vyššou šancou dosiahnutia liečebného cieľa (HbA1c < 7 %): pomer šancí (OR) 1,87 (95 % CI 1,04 – 3,37, p = 0,038). Naše výsledky ukazujú, že prítomnosť každej T-alely v genotype SLC47A1 rs8065082 je spojená s poklesom glykovaného hemoglobínu o 0,19 % väčším po 6 mesiacoch monoterapie metformínom. Tieto výsledky by mohli v budúcnosti prispieť k personalizácii liečby diabetu mellitu 2. typu.

In clinical practice we observe important interindividual variability in glucose-lowering effect of metformin in type 2 diabetic patients with probable contribution of genetic factors. The aim of this study was to investigate the possible relationship of variants of genes encoding metformin transporter proteins including organic cation transporter 1 (OCT1) (gene SLC22A1), multidrug and toxin extrusion 1 (MATE1) (SLC47A1) and MATE2 (SLC47A2) with the response to metformin treatment. Effect of 6-month monotherapy with metformin were followed in a group of 148 drug-naive patients with newly diagnosed type 2 diabetes treated with metformin from the time of diagnosis of diabetes for at least 6 months. Mean decrease in glycated haemoglobin (HbA1c) was 0.66 ± 0.08 %. Genotypes for SLC22A1 rs683369 C > G, SLC47A1 rs8065082 C > T and SLC47A2 rs12943590 G > A were determined with PCR followed by melting curve analysis. Among the gene variations we observed in the multivariate linear model a significantly greater decrease in HbA1c for the minor T-allele of SLC47A1 rs8065082 (β = 0.19, 95 % CI 0.02 to 0.35, p = 0.032). In the multivariate logistic model T-allele was also significantly associated with a higher chance of achieving therapeutic goal (HbA1c < 7 %): odds ratio (OR) 1.87 (95 % CI 1.04 to 3.37, p = 0.038). Our results indicate that each T-allele in SLC47A1 rs8065082 genotype is associated with incremental, by 0.19 % higher reduction of glycated haemoglobin during 6-month metformin treatment. In the future these results could contribute to personalization of type 2 diabetes treatment.