Objective. Research dedicated to turnover intentions has proliferated in the last decades, identifying various predictors of intention to voluntarily quit the organization. However, although previous studies indicated that younger employees are more prone to turnover intentions, emerging adulthood, as a specific developmental period, has been neglected in previous research dedication to turnover intentions. Emerging adulthood corresponds to ages 18–29 years, during which individuals consider themselves as no longer adolescents, but not yet as full‐fledged adults. Besides the achievement of developmental milestones, various psychologically based qualities – known as dimensions of emerging adulthood – are differentiated in a research literature, and can play a role in turnover intentions. Relatedly, although Psychological capital (PsyCap) – as a second‐order construct integrating hope, self‐efficacy, resilience, and optimism ‐ has been established as a correlate of intention to remain in the organization in previous studies, the role of positive psychological resources in intention to stay in an organization during emerging adulthood, as a specific developmental period, has been neglected. Moreover, recent literature also indicates that the relationship between psychological capital and turnover intention could be indirect – i.e., mediated by other variables such as work engagement – and that a similar pattern of results could be expected also in the case of dimensions of emerging adulthood. Thus, the aim of the present paper is to examine the role of (A) dimensions of emerging adulthood (as potentially important developmental factors) and (B) psychological capital (as a positive psychological state that could be purposefully cultivated) in the intention to remain in the organization both directly, and indirectly (i.e., potentially mediated via work engagement). Method. The sample consisted of 192 people in the age range of 19‐29 years. A cross sectional design has been employed. Psychological capital (CPC – 12R), Dimensions of emerg ing adulthood (IDEA‐8), Work engagement (UWES – 17), Intention to remain in the current or ganization (scale), and Big Five personality traits (BFI‐II ‐Short) have been used. Results. Results indicated that the intention to remain in the organization was positively related to engagement and to psychological capital, but it was not related to dimensions of emerging adulthood. In fact, a model with psychological capital ‐ as the only predictor ‐ was preferred according to the Bayesian multi‐model linear regression. Moreover, mediation analysis indicated that conditional on the model assumption – X (psychological capital) → M (work engagement) → Y (intention to remain in the organization), work engagement can account for a significant portion of the variance between X and Y. A similar pattern of results occurred concerning one dimension of emerging adulthood, namely the feeling in‐between – X (feeling in between) → M (work engagement) → Y (intention to remain in the organization). However, other dimensions of emerging adulthood were not relevant in the present context. The further exploratory analysis also indicated that dedication ‐ as specific aspect of engagement ‐ could be of some importance in the present context. Conclusions. It can be concluded that psychological capital predicted intention to remain in the current organization both directly and indirectly – via work engagement – and this could have practical implications as it seems that psychological capital is possible to cultivate. Moreover, although the role of feeling in‐between was rather indirect, smaller, and less certain, it can help us to better understand the nuances of the turnover intentions in a turbulent period of emerging adulthood. Limitations. The main limitation of the present study is the cross‐sectional research design and the convenience sampling. Therefore, replication and further extensions are recommended for future research.
Cieľ. Napriek tomu, že je v posledných rokoch venovanej Psychologickému kapitálu stále viac výskumnej pozornosti, škála, ktorá by tento konštrukt zachycovala v slovenskom jazyku, absentuje. V tejto predregistrovanej štúdii sa autori preto podujali na adaptovanie revidovanej Compound Psychological Capital scale (CPC-12R) do slovenského jazyka a na predstavenie úvodných faktorových, konvergentných, divergentných a súbežných dôkazov validity. Metódy. Výskumný súbor tvorilo 262 účastníkov. Boli využité CPC-12R a ďalšie škály, týkajúce sa rôznych oblastí (sféra práce, duševnej pohody a osobnostných čŕt). Výsledky. Čo sa týka dôkazov validity, týkajúcich sa faktorovej štruktúry, primárny model druhého rádu (PsyCap ako faktor druhého rádu a 4 subfaktory) ukázal predbežne akceptovateľné parametre. Čo sa týka konvergentných a divergentných dôkazov validity, výsledky ukázali, že škála súvisela s premennými z oblasti práce, všeobecnejšie chápanou duševnou pohodou, ako aj stabilnejšimi osobnostnými čŕtami. Presnejšie, škála bola vo vzťahu s pracovnou spokojnosťou (r=.45), úmyslom zotrvať v organizácii (r=.24), ako aj angažovanosťou a jej troma zložkami (r=.52, .36, a .24). Škala sa taktiež ukázala byť vo vzťahu so subjektívne vnímaným stresom (r=-.53), životnou spokojnosťou (r=.56) a viac emočne ladeným aspektom v intenciách pozitívneho (r=.50) a negatívneho (r=- .46) komponentu habituálnej životnej pohody. Okrem toho sa súvis preukázal s črtami modelu veľkej päťky, ako extraverzia (r=.44), svedomitosť (r=.36) a negatívna emocionalita (r=-.59), ale nie s estetickou senzitivitou (r=.02) (dôkaz divergentnej validity). Čo sa týka súbežných dôkazov validity, výsledky poukázali na to, že CPC-12R bolo v tesnom vzťahu s PCQ12 a to aj vtedy, keď autori zobrali do úvahy potenciálnu jazykovú bariéru účastníkov výskumu. Limity. Medzi hlavné limity patria predovšetkým prierezový charakter štúdie a príležitostný výber výskumného súboru. Závery. Štúdia prináša CPC-12R do slovenského jazykového prostredia a ponúka úvodne dôkazy pre viaceré druhy validity.
Objective. Although Psychological capital has encountered increasing research interest in recent years, the scale for measuring PsyCap is absent in the Slovak language. In the present pre-registered study, the authors provide the initial results of the adaptation of the Revised Compound Psychological Capital Scale to the Slovak language. Method. A cross-sectional study with N = 262 people has been conducted. CPC-12R and measures of theoretically related constructs have been used. Results. With regards to evidence for factor validity, the authors found that the default higher-order model (PsyCap as a second-order factor & four first-order dimensions – hope, optimism, self-efficacy, and resilience) provided an acceptable fit to the data. With regards to evidence for convergent and divergent validity, the authors found that, as hypothesized, CPC-12R was related to a set of variables covering: A) a more specific work-related domain, B) more general well-being, and also C) more stable personality traits. More specifically, the scale correlated with work satisfaction, staying intentions, and three aspects of engagement (namely vigor, absorption, and dedication). Furthermore, the scale correlated with subjectively perceived stress, life satisfaction, and emotional components of habitual well-being. The scale was also related to Big-five personality domains, such as extraversion, conscientiousness, and negative emotionality, but not to the aesthetic sensitivity facet (considered as evidence for divergent validity). With regard to evidence for concurrent validity, the authors found that CPC-12R was strongly related to PCQ12 and both scales were related to other variables of interest to a similar degree.
Ciele. V predošlých výskumoch boli dokumentované rôzne dopady pandémie COVID-19 na mentálne zdravie. Menej pozornosti však bolo venovanej tomu, ktoré faktory tu môžu zohrávať protektívnu rolu. Otázky a hypotézy. Predkladaná štúdia sa zaoberá tým, akú rolu zohrávali tri druhy pozitívnych očakávaní (optimizmus, nádej a sebaúčinnosť) v rámci subjektívnej pohody a prežívanej úzkosti počas nástupu prvej vlny pandémie COVID-19 na Slovensku. Súbor a metódy. Výskum bol realizovaný po tom, ako bol na Slovensku vyhlásený núdzový stav (N = 1011). Autori zisťovali sme subjektívnu pohodu, aktuálne prežívanú úzkosť, tri druhy očakávaní (nádej, optimizmus a všeobecnú sebaúčinnosť) a to, do akej miery vnímali účastníci výskumu koronavírus ako nebezpečný. Druhý zber dát sa konal po celoštátnom lockdowne (N = 391). Tu sa autori zamerali na stratégie zvládania. Analýzy. V rámci analýzy dát boli využité dva postupy. Prvý bol reprezentovaný lineárnou regresiou pracujúcou s viacerými modelmi (Bayesiánsky prístup), druhý mediačnou analýzou (Frekventistický prístup). Výsledky. V hlavnej časti (N = 1011), realizovanej krátko povyhlásení núdzového stavu, sa ako dôležitý prediktor ukázal predovšetkým optimizmus. Pozitívne predikoval subjektívnu pohodu a negatívne prežívanú úzkosť. Zmienený vzťah bol sprostredkovaný tým, do akej miery považovali účastníci výskumu koronavírus za nebezpečný. Okrem toho, sebaúčinnosť negatívne predikovala prežívanú úzkosť a subškály nádeje predikovali subjektívnu pohodu. V nadväzujúcom zbere dát (N = 391), uskutočnenom po prvom lockdowne, sa autori zamerali na rolu stratégii zvládania ako potenciálneho mediátora vo vzťahu medzi očakávaniami a kritérialnými premennými. Tu sa ako jeden z potenciálne dôležitých mechanizmov ukázali predovšetkým dysfunkčné stratégie zvládania stresu. Limity. Medzi limity možno zaradiť príležitostný výber výskumného súboru a to, že otázka, týkajúca sa toho, do akej miery tu šlo o vzťah špecifický pre pandémiu, zostáva aj naďalej otvorená. Okrem toho je nevyhnutné, aby výzkumníci zostali pri vyjadrovaní sa k otázke kauzality nanajvýš opatrní.
Objectives. Although various mental health-related consequences of the COVID-19 pandemic have been documented, there has been far less attention given to potential protective factors. Questions and hypotheses. In the present study, authors examined the role of three types of positive expectancies - optimism, hope, and self-efficacy - as predictors of well-being and anxiety. Furthermore, authors examined the role of coping strategies as a potential mediator between expectancies and criterion variables. Sample and settings. The present study was conducted during the COVID-19 outbreak in Slovakia after a national emergency was declared (N=1011). Additionally, longitudinal follow up was conducted after a national lockdown (N=391). Statistical analysis. Multi-model linear regression (the Bayesian approach) and simple mediation analysis (the Frequentist approach) were used to answer research questions. Results. In the main study with N=1011 participants sampled after a national emergency was declared, the role of optimism in predicting anxiety and well-being was corroborated. Moreover, this finding was replicated after a national lockdown and the degree to which Coronavirus was considered dangerous served as a potential mediator. Besides optimism, self-efficacy negatively predicted anxiety, and subscales of hope predicted well-being. Additionally, the role of coping strategies as potential mediator was examined. In follow up with N=391 respondents who decided to participate after the national lockdown, authors found an indirect effect of optimism on well-being and anxiety through dysfunctional coping. Limitations. The present study has some limitations that should be reflected upon. For example, convenience sampling was used. Moreover, interpretations related to causality should be avoided and the specificity of the effect in relation to a pandemic situation should be further examined in future research.
V rámci prebiehajúcej renesancie psychologického výskumu boli navrhnuté viaceré postupy, majúce potenciál zlepšiť súčasnú situáciu. Medzi nimi zastávajú prominentné postavenie tzv. replikačné štúdie. Autori, ktorý by chceli k realizovaným replikačným štúdiám zaujať kritické stanovisko, alebo replikačnú štúdiu realizovať, potrebujú reflektovať dve dôležité otázky. Prvá sa týka toho, aké podmienky musia byť splnené na to, aby mohla byť štúdia číslo 2 považovaná za replikáciu štúdie číslo 1. To sa úzko dotýka definície toho, čo možno pod replikačnou štúdiou rozumieť, a toho, ako možno replikačné štúdie kategorizovať z metodologického hľadiska, reflektujúc rôzne koncepčné a terminologické otázky. Druhá sa týka toho, aké podmienky je potrebné splniť na to, aby bolo možné tvrdiť, že výsledky replikačnej štúdie predstavujú „úspešnú/ neúspešnú“ replikáciu. To sa úzko dotýka toho, aký štatistický postup analýzy dát je využitý, a toho, aký je hlavný cieľ danej replikačnej snahy. Cieľom tohto príspevku je preto sumarizovať súčasný stav poznania pojednávajúci o týchto dvoch kľúčových aspektoch a následne ho syntetizovať do dvoch funkčných klasifikácií: A) rôznych druhov replikácií z metodologického hľadiska; B) rôznych druhov prístupov k analýze dát zo štatistického hľadiska. Autori argumentujú, že namiesto výlučnej preferencie toho-ktorého prístupu je potrebné reflektovať silné a slabé stránky viacerých prístupov a explicitne zvažovať širší kontext cieľa danej replikácie.
During the progressing renaissance of psychological research, various suggestions have been proposed concerning how to improve the current situation. Among them, a prominent place belongs to replication studies. However the authors aiming to critically evaluate conducted replications or to conduct a replication study themselves needs to explicitly reflect two crucial issues. The first regards conditions that need to be met in order to consider the second study as a replication of the first. This concerns the definition of replication and broader categorization of replication types from a methodological point of view, reflecting various conceptual and terminological issues. The second regards conditions that need to be met in order to say that the results of the replication study replicated/did not replicate the original study. This involves the way in which the study is statistically analysed with respect to its main goal. Therefore, the aim of the present article is to discuss and to summarize the present state of the literature regarding these two issues and to synthesize it into two functional classifications: A, various types of replications from a methodological point of view; B, various possibilities of data analysis from a statistical point of view. It is argued that instead of non-critically preferring one specific approach, the researcher should reflect the pros and cons of various approaches and the broader context of the goal of the replication study.
Náš každodenný život je riadený cieľmi. Empirická evidencia navyše naznačuje, že ciele môžu byť aktivované nevedome (Förster, Liberman, Friedman, 2007), ovplyvniac tak naše správanie (Weingarten et al., 2016). Nemusí k tomu ale dôjsť za každých okolností. Hlavným cieľom tejto prehľadovej štúdie je preto kriticky preskúmať súčasný stav poznania problematiky aktivácie cieľov zo širšej perspektívy výskumu sociálneho primingu a jeho aktuálnej krízy, spočívajúcej v nereplikovaní výsledkov klasických štúdii. Autori sú presvedčení, že pre užšiu sféru aktivácie cieľov môže byť takýto prístup prínosný. Okrem prediskutovania vybraných nedostatkov sa text zameria predovšetkým na to, čo môže posunúť výskum aktivácie cieľov do novej etapy. Ide o načrtnutie, systematizáciu a potenciálnu integráciu komplexnosti aktivácie mentálnych reprezentácii, ako aj ich následného automatického využitia v na cieľ orientovanom správaní sociálneho charakteru. Konkrétne, „sebeckosť“ cieľov (Huang, Bargh, 2014), ich úloha ako mediátorov medzi podnetom a správaním (Weingarten et al., 2016), širšia rola dôležitých moderátorov (Weingarten et al., 2016); selfkonceptu jedinca (Wheeler et al., 2007); dynamickosti stimulácie odpovedí (Smith, Mackie, 2016); aktuálnej motivačnej relevancie objektu (Eitam, Higgins, 2010); výpočtu dostupných sociálnych zdrojov (Cesario, Jonas, 2014); ako aj úloha chybného atribuovania zdroja informácie a ohniska pozornosti v rámci širšieho usudzovania v danej situácií (Loersch, Payne, 2011) sú prediskutované a sumarizované, analyzujúc ich prínos k téme. Okrem toho je taktiež načrtnutý a v kontexte aktivácie cieľov kriticky ohodnotený prístup Schrödera a Thagarda (2013), potenciálne integrujúci rozmanité modely na hlbšej úrovni analýzy. Záverom sú načrtnuté aj tri iné potenciálne prínosné výskumné perspektívy.
Our daily life is directed by goals. Furthermore, emerging ample body of evidence indicates that goals can be activated non-consciously (Förster, Liberman, & Friedman, 2007) and influence our behavior (Weingarten et al., 2016). However, not necessarily in all circumstances. Therefore, the main aim of the present review is to critically examine the present state of the art of the goal activation from the broader perspective of the social priming literature and current non-replication crisis. The authors argue that such perspective is for the narrower field of goal activation research potentially fruitful. Thus, besides discussing chosen shortcomings, the attention is mainly focused on the depiction of the issue that can help move goal activation research into the new phase – summarization, systematization and potential integration of the complexness of the process of the activation of mental representations and their automatic usage in goal-directed social behavior. In particular, „selfishness“ of goals (Huang & Bargh, 2014), their role as mediators between stimulus and behavior (Weingarten et al., 2016); further role of important moderators (Weingarten et al., 2016); broader self-concept (Wheeler et al., 2007); dynamically simulated responses (Smith & Mackie, 2016); motivational relevance (Eitam & Higgins, 2010); computation of available social resources (Cesario & Jonas, 2014), as well as the a role of misattribution and the focus of attention in the broader situational inferences (Loersch & Payne, 2011) are discussed and summarized, analyzing their contribution to the issue. Furthermore, potential deeper level integration introduced by Schröder and Thagard (2013) is proposed and critically examined in the present goal related context. Moreover, three other potentially fruitful research perspectives are depicted.
Čas je v našom živote všadeprítomný. Hlavným cieľom tejto prehľadovej štúdie je preto prediskutovať tak širší historický kontext, ako aj súčasné empirické zistenia, spájajúce náš zmysel pre čas s kognitívnymi procesmi, obzvlášť exekutívnymi funkciami. V príspevku sa zameriavame na tri mnohokrát postulované jadrové exekutívne funkcie (Miyake, Friedman, Emerson, Witzki, & Howerter, 2000). Okrem toho sa pokúšame reflektovať súčasné metodologické a koncepčné limity a zdôrazniť potenciálny prínos aktuálnej rekonceptualizácie exekutívnych funkcií (Friedman & Miyake, 2017) k problematike. Spomínaná rekonceptualizácia poukazuje pri odhadoch trvania skôr na dôležitosť všeobecného faktoru exekutívnych funkcií než na jednotlivé jadrové exekutívne funkcie. Následne rozpracuvávame otázku, týkajúcu sa toho, akú úlohu môžu hrať v odhadoch trvania vedomé myšlienky v najširšom zmysle slova (Phillips, 2012). Na pozadí uvedeného sa taktiež pokúšame hľadať miesto psychológie v súčasnom interdisciplinárnom kontexte výskumu subjektívneho času.
From waiting for the web-page to load to the estimation of how long have somebody been stuck in a traffic jam, time is a profoundly ubiquitous in our daily life. However, in some instances, a striking difference between objective time and subjective perception of a time can be found. Such discrepancy is studied by a psychology of time. Despite the past decline in interest, in the present, a renaissance of attempts to corroborate this issue can be seen (Hancock & Block, 2012) with interdisciplinary overlap (Block & Zakay, 2001). In spite of the plethora of research avenues that have emerged (Block & Zakay, 2001; Block, Grondin, & Van Rijn, 2014; Grondin, 2010; Mareš, 2010), the main aim of the present review is to discuss one specific line of research - time estimation in the context of cognitive load. Therefore, the ample body of evidence connecting estimation of subjective time to the metaphorical „internal clock“ and its further relation to cognitive processes, especially, executive functions, is discussed. In the beginning, selected task dedicated for time estimation (time reproduction, time production, method of comparison and verbal estimation) and their variants; the time scale (short vs. long intervals) and related differences between time perception and time estimation; as well as paradigm of estimation - retrospective timing (estimating passing of a time from memory) and prospective timing (experiencing the passage of time) are depicted in relation to cognitive factors. Likewise, the way in which time is coded in our brain (dedicated and intrinsic models); specific neural correlates of the processing of time (e. g. prefrontal cortex; basal ganglia, cerebellum); as well as selected influential psychological models are further analyzed in the context of the broader role of cognitive factors. Specifically, variety of models are discussed (from Piéron´s approach; Francois´s corroboration; Hoagland´s & Treisman´s models; and Scalar expectancy theory to Attentional gate model and its recent modification, Executive gate model). Consequently, in the context of recently emerged body of evidence related to the role of cognitive factors in the time estimation (e.g. Bartholomew, Meck, & Cirulli, 2015; Block, Hancock, & Zakay, 2010; Brown, Collier, & Night, 2013; Brown, Johnson, Sohl, & Dumas, 2015; Fortin, Schweickert, Gaudreault, & Viau-Quesnel, 2010; Lovaš & Kačmár, 2016; Mioni, Stablum, Mcclintock, & Grondin, 2014; Ogden, Salominaite, Jones, Fisk, & Montgomery, 2011; Ogden, Wearden, & Montgomery, 2014; Radua, Pozo, Gómez, Guillen- Grima, & Ortuno, 2015; Viau-Quesnel & Fortin, 2014; Zakay & Block, 2004), the role of executive functions (Diamond, 2013) in human prospective timing is analyzed. Specifically, the role three often postulated core executive functions (Shifting, Inhibition, and Updating; Miyake, Friedman, Emerson, Witzki, & Howerter, 2000); as well as their common factor in the more recent reconceptualization of executive functions (Friedman & Miyake, 2017) are further evaluated. Crucially, our analysis points out to the prominent role of a common executive factor (Friedman & Miyake, 2017) in human prospective timing and implications that can be derived. Such pattern of results is further corroborated and a call for a reevaluation of classical internal clock models is stressed. Moreover, one reconceptualization of internal clock on the psychological level of analysis is proposed and the role of conscious thoughts in prospective time estimation, as proposed by Phillips (2012), is discussed.
- MeSH
- cirkadiánní hodiny MeSH
- cirkadiánní rytmus MeSH
- lidé MeSH
- vnímání času * MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH
