Understanding the molecular and cellular processes in skin wound healing can pave the way for devising innovative concepts by turning the identified natural effectors into therapeutic tools. Based on the concept of broad‐scale engagement of members of the family of galactoside‐binding lectins (galectins) in pathophysiological processes, such as cancer or tissue repair/regeneration, the present study investigated the potential of galectins‐1 (Gal‐1) and ‐3 (Gal‐3) in wound healing. Human dermal fibroblasts, which are key cells involved in skin wound healing, responded to galectin exposure (Gal‐1 at 300 or Gal‐3 at 600 ng/ml) with selective changes in gene expression among a panel of 84 wound‐healing‐related genes, as well as remodeling of the extracellular matrix. In the case of Gal‐3, positive expression of Ki67 and cell number increased when using a decellularized matrix produced by Gal‐3‐treated fibroblasts as substrate for culture of interfollicular keratinocytes. In vivo wounds were topically treated with 20 ng/ml Gal‐1 or ‐3, and collagen score was found to be elevated in excisional wound repair in rats treated with Gal‐3. The tensile strength measured in incisions was significantly increased from 79.5±17.5 g/mm2 in controls to 103.1±21.4 g/mm2 after 21 days of healing. These data warrant further testing mixtures of galectins and other types of compounds, for example a combination of galectins and TGF‐β1.
- MeSH
- fibroblasty metabolismus patologie MeSH
- galektiny biosyntéza MeSH
- kolagen biosyntéza MeSH
- krevní proteiny biosyntéza MeSH
- lidé MeSH
- pevnost v tahu * MeSH
- rány a poranění metabolismus patologie MeSH
- regulace genové exprese * MeSH
- škára metabolismus patologie MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH
- Publikační typ
- časopisecké články MeSH
Cieľom tejto pilotnej štúdie je prezentovať naše jedno-ročné skúsenosti s modifikáciou originálnej Ozakiho procedúry pre pacientov so stenózou aortálnej chlopne a pacientov s infekčnou endokarditídou tejto chlopne. Trinásť pacientov vo veku 70,5 ± 10 rokov (ženy/muži: 8/5) podstúpilo operáciu aortálnej chlopne použitím autológneho alebo heterológneho konského perikardu. Indikáciou operácie bola stenóza aortálnej chlopne (n = 10) alebo regurgitácia chlopne spôsobená infekčnou endokarditídou (n = 3). Počas operácie bola vykonaná konkomitantná procedúra MAZE (n = 2), aortokoronárny bypass (n = 1) a myektómia výtokového traktu ľavej komory (n = 1). Jeden pacient odmietol transfúziu krvi z náboženských dôvodov. Trvanie mimotelového obehu bolo 117,5 ± 14,5 minút a dĺžka klemu aorty bola 107,0 ± 14,4 minút. Pooperačne bol stredný gradient na aortálnej chlopni 5,1 ± 1,9 mm Hg, maximálny gradient bol 5,8 ± 2,0 mm Hg, plocha aortálnej chlopne bola 3,3 ± 0,5 cm2 a regurgitácia aortálnej chlopne bola 0,3 ± 0,2. Počas 30-dňového sledovania nebolo zaznamenané žiadne úmrtie, ani reoperácia z dôvodu nálezu na aortálnej chlopni. Jeden pacient umrel tri mesiace po operácii, pričom príčina smrti nebola spájaná s aortálnou chlopňou. Modifikovaná Ozakiho technika je potenciálne efektívna alternatíva pre mladých pacientov odmietajúcich antikoagulačnú terapiu, ktorí vyžadujú operáciu aortálnej chlopne. Preferovanou cieľovou skupinou pacientov pre použitie tejto techniky sú pacienti s malým aortálnym prstencom, alebo aktívnou infekčnou endokarditídou. © 2020, ČKS.
The aim of this pilot study is to present our one-year experience with the modification of the original Ozaki procedure for patients with an aortic valve stenosis and aortic valve infective endocarditis. Thirteen patients at the age of 70.5 ± 10 (women/men: 8/5) underwent a replacement of the aortic valve using autologous or heterologous equinus pericardium. The indication for surgery was aortic valve stenosis (n = 10) or aortic valve regurgitation due to infective endocarditis (n = 3). Concomitant MAZE procedure (n = 2), aortocoronary bypass (n = 1), and left ventricular outflow tract myectomy (n = 1) were performed in four patients. One patient refused blood transfusion for religious reasons. The duration of cardiopulmonary bypass was 117.5 ± 14.5 minutes and the X-clamp time was 107.0 ± 14.4 minutes. The mean gradient after surgery was 5.1 ± 1.9 mmHg; the peak gradient was 5.8 ± 2.0 mmHg; the aortic valve area was 3.3 ± 0.5 cm2 and aortic valve regurgitation was 0.3 ± 0.2. No 30-day mortality and no redo surgery due to valve failure were recorded. One patient died three months after surgery due to non-valve-related reasons. The modified Ozaki technique is a potentially effective alternative for younger patients rejecting anticoagulant medications and requiring aortic valve surgery. The preferred target group of patients for the use of this technique are those with a small aortic annulus and those with active infectious endocarditis.
- MeSH
- anuloplastika srdeční chlopně metody MeSH
- aortální stenóza * chirurgie MeSH
- endokarditida * chirurgie MeSH
- kardiochirurgické výkony MeSH
- klinická studie jako téma MeSH
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- senioři nad 80 let MeSH
- senioři MeSH
- srdeční chlopně chirurgie MeSH
- Check Tag
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- mužské pohlaví MeSH
- senioři nad 80 let MeSH
- senioři MeSH
- ženské pohlaví MeSH
Nekrytý koronárny sínus (UCS) predstavuje najvzácnejší typ defektu predsieňového septa s incidenciou menej ako 1 % zo všetkých defektov predsieňového septa, alebo menej ako 0,1 % zo všetkých vrodených chýb srdca. Kazuistika popisuje prípad 57-ročného pacienta, u ktorého bola symptomatológia prítomná štyri roky pred správnym stanovením diagnózy. Pacient udával dlhodobo dýchavičnosť, bolesti na hrudníku a v poslednom období bola dokumentovaná prítomnosť fibrilácie predsiení. Diagnóza UCS bola určená na základe pravostrannej katetrizácie srdca, echokardiografie a počítačovej tomografie. Pacient podstúpil chirurgický výkon. Vykonaná bola oklúzia defektu s redirekciou koronárneho sínu do ľavej predsiene. UCS je v 75 % prípadov spojený s prítomnosťou ďalšej vrodenej malformácie srdca, najčastejšie s perzistenciou ľavostrannej hornej dutej žily. Pre izolovaný UCS je prekrytie záplatou zo strany pravej predsiene postačujúcou chirurgickou metódou s dobrými dlhodobými výsledkami. Prítomnosť perzistentnej ľavostrannej hornej dutej žily vyžaduje technicky náročnejšiu operáciu s oklúziou defektu zo strany ľavej predsiene, alebo s redirekciou ľavostrannej hornej dutej žily do pravej predsiene.
Unroofed coronary sinus (UCS) represents the rarest type of atrial septal defect, with incidence less than 1% of all atrial septal defects, or less than 0.1% of all congenital heart anomalies. A case report of a 57-year-old man with four years of misdiagnosed UCS is presented. The patient showed dyspnoea, angina pectoris, and a new onset of atrial fibrillation. The diagnosis of UCS was finally established on the basis of right-sided cardiac catheterization, echocardiography, and computer tomography. Defect roofing with redirection of the coronary sinus into the left atrium was performed. UCS is in 75% of cases associated with other heart anomalies, especially persistent left superior vena cava. For isolated UCS, closing via the path from the side of right atrium is sufficient therapy with good long-term results. Persistence of left superior vena cava requires a technically serious occlusion of the defect from the left atrium or a redirection of the persistent vein itself.
- MeSH
- defekty septa síní * chirurgie diagnóza MeSH
- echokardiografie MeSH
- kardiochirurgické výkony MeSH
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- výsledek terapie MeSH
- Check Tag
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- mužské pohlaví MeSH
- Publikační typ
- kazuistiky MeSH
The main goal of our prospective randomized study was comparing compare the effectiveness of ventilation control method "Automatic proportional minute ventilation (APMV) "versus manually set pressure control ventilation modes in relationship to lung mechanics and gas exchange. 80 patients undergoing coronary artery bypass grafting (CABG) were randomized into 2 groups. 40 patients in the first group No.1 (APMV group) were ventilated with pressure control (PCV) or pressure support ventilation (PSV) mode with APMV control. The other 40 patients (control group No.2) were ventilated with synchronized intermittent mandatory ventilation (SIMV-p) or pressure control modes (PCV) without APMV. Ventilation control with APMV was able to maintain minute ventilation more precisely in comparison with manual control (p<0.01), similarly deviations of ETCO(2) were significantly lower (p<0.01). The number of manual corrections of ventilation settings was significantly lower when APMV was used (p<0.01). The differences in lung mechanics and hemodynamics were not statistically significant. Ventilation using APMV is more precise in maintaining minute ventilation and gas exchange compared with manual settings. It required less staff intervention, while respiratory system mechanics and hemodynamics are comparable. APMV showed as effective and safe method applicable on top of all pressure control ventilation modes.
- MeSH
- hemodynamika fyziologie MeSH
- koronární bypass metody MeSH
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- mechanika dýchání fyziologie MeSH
- prospektivní studie MeSH
- senioři MeSH
- umělé dýchání metody MeSH
- ventilace umělá s výdechovým přetlakem metody MeSH
- Check Tag
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- mužské pohlaví MeSH
- senioři MeSH
- ženské pohlaví MeSH
- Publikační typ
- časopisecké články MeSH
- randomizované kontrolované studie MeSH
BACKGROUND: Epiduroscopy is a well-established diagnostic and to certain level therapeutic tool in complex situations, where conventional methods such as magnetic resonance imaging (MRI) lack power or resolution to detect pathological changes. Such a situation is primarily failed back surgery syndrome (FBSS) but also radicular pain without surgery. The aim of this study was to determine the effectiveness of epiduroscopic treatment in patients with FBSS. METHODS: A total of 79 patients with FBSS were randomized into 2 groups. The first group underwent epiduroscopy and received mechanical lysis of adhesions only, the second group received also medication into the epidural space (methylprednisolone and hyaluronidase). Patients were subsequently followed for 12 months, with evaluation also after 6 months post-epiduroscopy. Patients were checked in terms of mobility, self-care, usual activities, pain/discomfort and anxiety/depression as defined in the 5‑dimensional EQ-5D-5L questionnaire and to asses suitability of this questionnaire in chronic pain states. Data were collected using EQ-5D-5L questionnaire and also quality of life (QoL) questionnaire. RESULTS: In the terms of ability to walk (dimension mobility) and also ability to do housework, study or leisure activities (dimension usual activity) patients improved in both groups after 6 and 12 months after epiduroscopy. In pain dimension there was improvement mainly after 6 months which correlated also with self-care dimension and quality of life self-assessment. Results in anxiety/depression dimension were mixed. CONCLUSION: Epiduroscopy appears to be a beneficial procedure for both patient groups, especially after 6 months, with some benefit remaining after 12 months. The EQ-5D-5L questionnaire seems to be a suitable and comprehensive way to assess patient health in chronic pain states.
Úvod: Popisujeme prípad úspešnej náhrady protézy descendentnej aorty a implantovaného hrudného stentgraftu humánnym aortálnym allograftom. Kazuistika: Jednalo sa o 47 ročného muža, ktorý bol v šestnástich rokoch operovaný pre koarktáciu aorty. Mal vykonaný dakronový bypass z descendentnej aorty nad koarktáciou na infrarenálnu aortu. Po tridsiatich rokoch sa u neho vytvorila pseudoaneuryzma v proximálnej anastomóze, ktorá bola prvotne riešená implantáciou hrudného stentgraftu. Avšak osem mesiacov po implantácii hrudného stentgraftu dochádza k rozvoju infekcie. Vykonali sme explantáciu hrudného stentgraftu a pôvodnej dakronovej protézy. Infikovanú descendentnú aortu sme nahradili in situ čerstvým aortálnym allograftom. Pooperačný priebeh bol bez komplikácií a pacient je aktuálne bez známok sepsy, viscerálnej ischémie alebo klaudikácií. Záver: Metódou voľby liečby infikovaného stentgraftu je jeho odstránenie. Problémom ostáva náhrada infikovanej aorty po explantácii stentgraftu. Extraanatomický bypass "aorta ventrale" už v súčasnosti nie je metódou voľby. Náhrada infikovanej oblasti aortálnym allograftom zostáva jednou z najviac používaných možností. Medzi komplikácie tohto postupu môže byť aneuryzmatická dilatácia náhrady, jej stenóza alebo uzáver. Tieto komplikácie sa vyskytujú do 20 % prípadov. Ďalšou z moderných možností liečby je in situ náhrada xenoperikardiálnym graftom. Operačná mortalita týchto operácii je vysoká, do 30 %. No aj napriek vysokej mortalite týchto operácií je chirurgická liečba nutná, lebo takmer všetci neliečení pacienti umierajú.
Background: We describe a case of successful replacement of an infected thoracic stentgraft and a prosthetic aortic graft with human aortic allograft. Case presentation: The patient was a forty-seven years old male who had an operation for aortic coarctation previously. The procedure was bypass grafting of the descending thoracic aorta from the point of coarctation to infrarenal abdominal aorta. He developed a false aneurysm in the proximal anastomosis of the bypass after thirty years. The false aneurysm was first treated by implanting of thoracic stentgraft. In eight months after implantation signs of an infection of the stentgraft developed. We performed explantation of the entire artificial material, including the thoracic stentgraft and also former prosthetic dacron graft. Infected descending aorta was replaced by in situ aortic allograft. The patient is remaining well with no sign of sepsis, claudication or visceral ischemia at the moment.Conclusion: Explantation of the entire artifi cial material is the treatment of choice in cases of infected stentgrafts. Replacement with aortic allograft is the best described option of the treatment of infected pro-sthetic grafts or stentgrafts in the descending and thoracoabdominal aorta. The complications of allograft replacement can be aneurysmatic dilatation or stenosis and occlusion of the graft. The operative mortality of these operations remains still high, up to 30%. Despite its high mortality surgical treatment of prosthetic graft infection is mandatory because untreated patients almost always die.
Defekt predsieňového septa predstavuje 5,9 % všetkých vrodených vývojových chýb srdca. Perkutánna implantácia okluzora je často používanou stratégiou liečby tejto malformácie. Šesťdesiatpäť ročná žena bola prijatá za účelom perkutánneho uzáveru defektu predsieňového septa. Počas zákroku došlo k dislokácii Amplatzerovho okluzora do pravej pľúcnej tepny. Vykonaný bol kardiochirurgický zákrok s explantáciou dislokovaného okluzora, uzáverom defektu a vytvorením aortokoronárneho bypassu s dobrým výsledkom. Dislokácia okluzora počas uzáveru defektu predsieňového septa je vzácna, ale život ohrozujúca komplikácia. Najčastejšie vyžaduje kardiochirurgickú intervenciu s explantáciou dislokovaného zariadenia a chirurgickým uzáverom defektu. Perkutánny uzáver defektu predsieňového septa je moderný a efektívny prístup liečby. Vzhľadom na možné riziká procedúry, možnosť okamžitej kardiochirurgickej intervencie pri vzniku komplikácií zvyšuje bezpečnosť tohto postupu.
Atrial septal defects represent 5.9% of all cases of congenital heart malformations. Percutaneous implantation of occluder devices is a widely used strategy in the treatment of this malformation. A 65-year-old woman was admitted for percutaneous closure of an atrial septal defect. During the proce- dure, dislocation of the Amplatzer occluder into the right pulmonary artery occurred. Surgery with removal of the device, closure of the defect and aortopulmonary bypass with the use of a cardiopulmonary bypass was performed with a good outcome. Dislocation of the device during atrial septal defect is a rare, but life-threatening complication. The most common dislocation of the occluder requires surgery with device removal and closure of the atrial septal defect. Percutaneous closure of the atrial septal defect by Amplatzer occluder implantation is a modern and applicable treatment strategy. However, in consideration of the risk of unforseeable complications, the opportunity for performing immediate surgical revision increases the safety of the procedure.
Defekt komorového septa (VSD) je vzácnou komplikáciou po chirurgickej náhrade aortálnej chlopne (AVR), ako aj po transkatétrovej implantácii aortálnej chlopne (TAVI) s incidenciou 1 %. Osemdesiatjeden ročný muž podstúpil konkomitantnú operáciu AVR s vytvorením dvoch aortokoronárnych bypassov. Niekoľko hodín po operácii došlo k hemodynamickej nestabilite pacienta a echokardiografické vyšetrenie potvrdilo VSD. Pacient podstúpil chirurgickú revíziu s použitím mimotelového obehu. Defekt bol uzatvorený cestou aortotómie a vykonaná bola anuloplastika trikuspidálnej chlopne. Pooperačné obdobie bolo ďalej komplikované vznikom atrioventrikulárnej blokády s nutnosťou implantácie kardiostimulátora. Literatúra uvádza viacero možnosti terapie pooperačného VSD. Na jednej strane perkutánna intervencia dovoľuje vykonať zákrok aj bez nutnosti explantácie mechanickej protézy. Na druhej strane chirurgický otvorený prístup dovoľuje okamžitú intervenciu aj pri hemodynamickej nestabilite pacienta. Ďalej je otvorený chirurgický prístup využiteľný aj pri veľmi intímnom naliehaní VSD na protézu chlopne. V literatúre je uvádzaný aj kombinovaný prístup implantácie okluzora pod vizuálnou kontrolou.
Ventricular septal defect (VSD) is a rare complication of surgical aortic valve replacement (AVR) and transcatheter aortic valve replacement (TAVI), with an incidence of 1%. An 81-year-old man underwent AVR with double aortocoronary bypass. Several hours after surgery haemodynamic instability accrued, and echocardiography showed a VSD. The patient underwent another surgery with the use of cardiopulmonary bypass. The VSD was closed through aortothomy, and annuloplasty of the tricuspid valve was performed. The postoperative period was complicated by atrioventricular block, with pacemaker implantation required. There are more possibilities for VSD treatment in the literature. On one hand, percutaneous device closure allows for a procedure without mechanical protheses explantation. On the other hand, surgical access through the aortothomy is useful in the case of a progressive and dynamic increase of the VSD and the proximity of the prothesis and the VSD. A combined approach for implantation of an occluder under visual inspection is presented as an additional applicable treatment strategy.
Incidencia infekčnej endokarditídy je 3 až 10 prípadov na 100 000 obyvateľov a rok. Medzi rizikové faktory tohto ochorenia patria ochorenia srdcových chlopní, implantácia chlopňových protéz, alebo iných cudzorodých materiálov, používanie vnútrožilových drog a imunodeficientné stavy pacienta. Tridsaťosem ročný pacient s anamnézou užívania vnútrožilových drog a plastiky mitrálnej chlopne pre infekčnú endokarditídu s použitím anuloplastického prstenca a záplaty, bol prijatý do nemocnice pre relaps infekčnej endokarditídy. Pri chirurgickej intervencii bola nájdená nepoškodená intaktná záplata mitrálnej chlopne a ložisko infekčnej endokarditídy v lokalite anuloplastického prstenca s abscesovou dutinou. Pa- cientovi bola vykonaná explantácia anuloplastického prstenca a implantácia mechanickej protézy do pozície mitrálnej chlopne. Pokroky v technike záchovnej operácie mitrálnej chlopne zahrňujúce implatnáciu NeoChord a použitie záplat dovoľujú využitie tejto metódy u stále väčšieho počtu pacientov s infekčnou endokarditídou. Použitie záplat sa ukazuje ako bezpečná metóda v tomto teréne. Použitie anuloplastického prstenca v teréne infekčnej endokarditídy ostáva kontroverzné. Ba čo viac, prezentovaná kazuistika v korelácii s publikovanými prácami poukazuje, že implantácia anuloplastického prstenca je možným rizikovým faktorom relapsu infekčnej endokarditídy.
The incidence of infective endocarditis is 3-10 per 100,000 people per year. Risk factors for this disease include heart-valve disease, the implantation of a prosthetic valve or intra-cardiac devices, drug use and patient immunodeficiency. A 38-year-old drug-using man with a history of mitral valve surgery with patch reconstruction and annuloplasty ring implantation due to infective endocarditis was admitted to the hospital because of recurrence of mitral valve endocarditis. Surgery confirmed the unaffected patch in the posterior leaflet and the ring affected by an abscess cavity. Explantation of the annuloplasty ring and implantation of a mechanical valve prothesis was performed. Advances in techniques of mitral valve repair, including NeoChords and patch use, make this procedure fea- sible for more and more patients with mitral valve infective endocarditis. The use of a patch appears to be a safe benefit for the patient. There is no clear opinion on the unconditional use of annuloplasty ring during mitral valve repair in the area of infective endocarditis. Moreover, the presented case in correlation with literature presents annuloplasty ring as a risk factor for infective endocarditis relapse.
Fibrilácia predsiení (AF) je najčastejšou komplikáciou po operácii srdca. Len niekoľko štúdií popisuje incidenciu a rizikové faktory pooperačnej fibrilácie predsiení (POAF) po izolovanej operácii aortálnej chlopne (AVR). Dôležité je aj to, že miesto zavedenia ventu počas AVR môže vytvoriť lokality s pomalým vedením vzruchu, čo predstavuje substrát pre vznik re-entry. Cieľom štúdie je porovnať vplyv techniky zavedenia ventu cez truncus pulmonalis (PA) a pulmonálnu žilu (PV) počas AVR na incidenciu POAF. Do retrospektívnej štúdie boli zaradení pacienti (n = 497) podstupujúci izolovanú AVR, okrem pacientov s predoperačnou permanentnou AF alebo implantovaným kardiostimulátorom. Použitie techniky ventovania srdca cez PV v porovnaní s ventom cez PA je spojené so signifikantnou prolongáciou času mimotelového obehu o 10,6 minúty (p < 0,0001, 95 % CI 7,76-13,35), času svorky aorty o 7,7 minúty (p < 0,0001, 95% CI 5,34-10,16), predĺžením pobytu pacienta na jednotke intenzívnej starostlivosti o jeden deň (p = 0,0025, 95% CI 0,34-1,56) a času hospitalizácie o 1,4 dňa (p = 0,003, 95% CI 0,34-2,23). Skupina pacientov s ventom zavedeným cez PV vykazovala v porovnaní s pacientmi s ventom cez PA 32%-ný relatívny nárast incidencie POAF (34 % - PA, 45 % - PV, p = 0,03). Univariačná logistická regresná analýza identifikovala implantáciu ventu cez PV ako rizikový faktor vzniku POAF (p = 0,04, OR 1,50, 95% CI 1,02-2,22).
Atrial arrhythmias are the most common complication after open heart surgery. Only a few studies have presented the incidence and risk factors of postoperative atrial fibrillation (POAF) after isolated aortic valve replacement surgery (AVR). Furthermore, the scarring resulting from the side of the vent implantation may create areas of slow conduction that allow a substrate for re-entry. The aim of the study is to compare the effect of the venting technique used during AVR - through the pulmonary artery (PA) or the pulmonary vein (PV) - on POAF incidence. Patients with no history of permanent atrial fibrillation (AF) and no pacemaker implanted (n = 497) who underwent isolated AVR were included in this retrospective study. Using a venting technique through the PV in comparison to a venting technique through the PA is associated with a significant prolongation of cardiopulmonary bypass time by 10.6 minutes (p <0.0001, 95% CI 7.76–13.35), aortic clamping time by 7.7 minutes (p <0.0001, 95% CI 5.34–10.16), intensive care unit time by 1 day (p = 0.0025, 95% CI 0.34–1.56) and hospitalization time by 1.4 days (p = 0.003, 95% CI 0.34–2.23). The patient group with the PV venting technique showed a 32% increase in POAF when compared with the incidence observed in the PA venting group (34% – PA, 45% – PV, p = 0.03). Univariable regression analysis also sho-wed the venting technique through the PV to be a risk factor for POAF (p = 0.04, OR 1.50, 95% CI 1.02–2.22).
