BACKGROUND: Individuals initially diagnosed with type 2 diabetes (T2D) might exhibit positivity for diabetes-associated autoantibodies (DAA +). We investigated the prevalence of DAA positivity in a group of individuals with T2D who were referred to a tertiary diabetes centre within a pre-specified period of time. We aimed to identify characteristics linked with DAA positivity by comparing DAA + individuals with their DAA-negative counterparts. METHODS: This was a cross-sectional study into which all T2D patients referred to the National Institute of Endocrinology and Diabetology, Ľubochňa, Slovakia, between 1 January and 30 June 2016 were included. Data on > 70 participants' characteristics, including antibodies against glutamic acid decarboxylase (anti-GAD65), insulinoma-associated antigen IA-2 (IA-2A) and insulin (IAA), were collected. RESULTS: Six hundred and ninety-two individuals (387, 55.6% female) with a median (range) age of 62 (24-83) years, HbA1c of 8.9 (5.0-15.7)% [74 (31-148 mmol/mol)] and diabetes duration of 13.0 (0-42) years were analysed. One hundred and forty-five (145/692, 21.0%) tested positive for at least one DAA; 136/692 (19.7%) were positive for anti-GAD65, 21/692 (3.0%) were positive for IA-2A and 9/692 (1.3%) were positive for IAA. Only 84.9% of the DAA + individuals aged > 30 years at the time of diabetes diagnosis met the current diagnostic criteria for latent autoimmune diabetes of adults (LADA). DAA + differed from DAA - individuals in multiple characteristics, including the incidence of hypoglycaemia. CONCLUSION: Several pathological processes linked with distinct types of diabetes can develop in parallel, including insulin resistance and autoimmune insulitis. In this single-centre cross-sectional study from Slovakia, we report a higher than previously published prevalence of DAA positivity in a group of individuals with a formal diagnosis of T2D.
- Publikační typ
- časopisecké články MeSH
- Publikační typ
- abstrakt z konference MeSH
Chronická choroba obličiek (CKD – Chronic Kidney Disease) je u pacientov s diabetes mellitus 2. typu (DM2T) častá a závažná komplikácia, ktorá podľa údajov v literatúre postihuje 38 % až 68 % pacientov. Prítomnosť CKD sa okrem toho združuje s významne vyššou mierou morbidity aj mortality a významne sťažuje aj možnosti využívania terapeutických prístupov. S poklesom hodnoty odhadovanej glomerulárnej filtrácie (eGF – estimated Glomerular Filtration) a nárastom albuminúrie narastá úmrtnosť pacientov z kardiovaskulárnej (KV) ako aj akejkoľvek inej príčiny. Z uvedeného pre diabetológa preto vyplýva nutná potreba zaoberať sa problematikou CKD, a to tak z hľadiska prevencie jej vzniku (primárna prevencia), ako aj spomalenia progresie už jestvujúcej CKD (sekundárna prevencia), s čím súvisí aj intenzívna spolupráca s nefrológom. Štúdia EMPA-KIDNEY zrealizovaná na populácii pacientov so širokým spektrom príčin CKD, eGF ako aj hladín albuminúrie ukázala, že liečba empagliflozínom v porovnaní s placebom prispieva k redukcii rizika progresie CKD alebo úmrtia pre KV-príčinu o 28 %, bez signálu významnejšej bezpečnostnej obavy. Benefit liečby empagliflozínom sa pritom uplatňoval nezávisle od prítomnosti, resp. neprítomnosti diabetes mellitus a vstupných hodnôt eGF. Výsledky neovplyvňovala ani etiológia CKD (s výnimkou menej presvedčivého výsledku pri hypertenznej/renovaskulárnej CKD), vstupná hodnota HbA1c, prítomnosť predchádzajúceho KV-ochorenia (KVO) či použitie inhibítorov renín-angiotenzín-aldosterónového systému (RAASi) v čase randomizácie, čo prináša ďalšiu podporu pre širšie využívanie inhibítorov sodík-glukózového kotransportu (SGLT2i – Sodium-Glucose Cotransporter 2 inhibitors) aj z renálnej indikácie. Výsledky podskupinových analýz však poukázali, že u pacientov, ktorí nedostávali RAASi, bol efekt liečby empagliflozínom menej evidentný. Okrem toho, prínos liečby empagliflozínom bol väčší u pacientov s albuminúriou štádia A3 na začiatku štúdie, zatiaľ čo u pacientov s normálnou alebo len miernou albuminúriou 30–300 mg/g (UACR – Unit Albumine : Creatinine Ratio) sa rozdiel medzi liečbou empagliflozínom a placebom významnejšie nelíšil, čo pravdepodobne súviselo s nižším rizikom progresie CKD u týchto pacientov. A napokon, hoci sa benefit liečby empagliflozínom uplatňoval nezávisle od prítomnosti/ neprítomnosti diabetes mellitus, u pacientov bez diabetu sa uplatňoval v menšej miere. Tieto poznatky z analýz účinku SGLT2i na progresiu CKD v závislosti od eGF, albuminúrie a prítomnosti diabetu tak môžu prispieť k presnejšiemu návodu pre efektívnejšiu liečbu, ako aj zlepšeniu chápania mechanizmov renoprotekcie. V súčasnej dobe tak máme 3 skupiny farmák, ktoré preukázali zníženie rizika progresie zlyhania obličiek, naviac každý osobitným spôsobom. Týmito skupinami sú inhibítory renín-angiotenzín-aldosterónového systému (RAASi), inhibítori sodík-glukózového kotransportu (SGLT2i) a nesteroidný antagonista mineralokortikoidného receptora finerenon. Empagliflozín je farmakum zo skupiny SGLT2i s potvrdeným kardiovaskulárnym aj renálnym benefitom, vzhľadom k čomu sú tieto farmaká považované za preferenčný výber farmakologickej liečby DM2T, a to nielen u pacientov s už rozvinutým aterosklerózou podmieneným KVO, srdcovým zlyhávaním či CKD (sekundárna prevencia) ale aj u pacientov v primárnej prevencii. Štúdia EMPA-KIDNEY poskytuje ďalšie významné podklady, ktoré túto preferenciu SGLT2i významne posilňujú.
Chronic kidney disease (CKD) is a frequent and serious complication in patients with type 2 diabetes mellitus, affecting 38 to 68% of patients according to data in the literature. In addition, the presence of CKD is associated with significantly higher morbidity and mortality rates and it also significantly complicates therapeutic approaches. As eGF values decrease and albuminuria increases, patient mortality from cardiovascular (CV) and other causes increases. It is therefore urgent for the diabetologist to address the issue of CKD both in terms of preventing its development (primary prevention) and slowing the progression of pre-existing CKD (secondary prevention), which involves intensive collaboration with a nephrologist. The EMPA-KIDNEY study, conducted in a population of patients with different causes of CKD, estimated glomerular filtration rate (eGF) and albuminuria levels, showed that treatment with empagliflozin, compared to placebo, contributed to a 28% reduction in the risk of CKD progression or death from CV causes, with no indications of significant safety issue. The benefit of empagliflozin treatment was demonstrated regardless of the presence or absence of diabetes and baseline eGF values. The outcomes were not influenced by CKD etiology (with the exception of a less convincing result in hypertensive/renovascular CKD), baseline HbA1c, the presence of previous CV disease or the use of RAASi at the time of randomization, which provides further support for a wider use of SGLT2i, also based on renal indication. However, the results of subgroup analyses showed that the effect of empagliflozin treatment was less evident in patients not receiving RAASi. Furthermore, the benefit of empagliflozin treatment was greater in patients with stage A3 albuminuria at the start of the study, whereas no significant difference between treatment with empagliflozin and placebo was observed in patients with normal or only mild albuminuria with a UACR of 30–300 mg/g, which was probably due to the lower risk of CKD progression in these patients. Finally, although the benefit of empagliflozin treatment was established independently of the presence / absence of diabetes mellitus, it was demonstrated to a lesser extent in patients without diabetes. These findings from the analyses of the effect of SGLT2i on CKD progression in relation to eGF, albuminuria, and the presence of diabetes, may therefore contribute to a more precise guidance on a more effective treatment as well as a better understanding of the mechanisms of renoprotection. In summary, we currently have three groups of drugs that have been proven to reduce the risk of progression of renal failure, each of them in a specific way. These groups involve the renin-angiotensin aldosterone system inhibitors (RAASi), the sodium-glucose cotransporter inhibitors (SGLT2i), and the non-steroidal mineralocorticoid receptor antagonist, finerenone. Empagliflozin is a drug from the SGLT2i group with the confirmed CV and renal benefit, making these drugs the preferred choice for the pharmacological treatment of DM2T, not only in patients with the already developed CV disease related to atherosclerosis, heart failure or CKD (secondary prevention), but also in patients receiving primary prevention. The EMPA-KIDNEY study provides further relevant evidence which significantly strengthens the preference for SGLT2i.
V práci komentujeme postavenie inhibítorov SGLT2 kotransportu (SGLT2i) v aktuálnom terapeutickom odporúčaní EASD/ADA 2022 pre liečbu diabetes mellitus 2. typu. Súčasne ich porovnávame s aktuálnymi možnosťami liečby pomocou SGLT2i na Slovensku. Komentujeme tiež používanie SGLT2i v praxi analýzou a komentárom 3 kazuistík z ambulantnej praxe.
In this work, we comment on the position of SGLT2 cotransport inhibitors (SGLT2i) in the current EASD/ADA 2022 therapeutic recommendation for the treatment of type 2 diabetes mellitus. At the same time, we compare them with current treatment options using SGLT2i in Slovakia. We also comment on the use of SGLT2i in practice by analyzing and commenting on 3 case reports from outpatient practice.
- MeSH
- diabetes mellitus 2. typu * farmakoterapie MeSH
- glifloziny * farmakologie terapeutické užití MeSH
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- senioři MeSH
- směrnice pro lékařskou praxi jako téma MeSH
- výsledek terapie MeSH
- Check Tag
- lidé středního věku MeSH
- lidé MeSH
- senioři MeSH
- ženské pohlaví MeSH
- Publikační typ
- kazuistiky MeSH
- Klíčová slova
- studie SIMPLIFY, IDegLira,
- MeSH
- diabetes mellitus 2. typu * farmakoterapie MeSH
- dlouhodobě působící inzulin farmakologie terapeutické užití MeSH
- fixní kombinace léků MeSH
- lidé MeSH
- liraglutid * farmakologie terapeutické užití MeSH
- multicentrické studie jako téma MeSH
- prospektivní studie MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH
- Publikační typ
- úvodníky MeSH
Charakeristiky a cieľ štúdie: Nerandomizovaná, otvorená, multicentrická, prospektívna štúdia s jedným ramenom, v podmienkach reálnej klinickej praxe (RWE – Real World Evidence), s cieľom vyhodnotiť, či prechod z liečby v schéme bazálny inzulín + prandiálne bolusy inzulínu (IIT – intenzifikovaná inzulínová terapia) na liečbu fixnou kombináciou bazálneho analógu inzulínu degludek a agonistu GLP1-receptorov liraglutidu (IDegLira) u pacientov s diabetes mellitus 2. typu (DM2T) je vo vzťahu ku glykemickej kompenzácii, telesnej hmotnosti, krvnému tlaku a hladinám krvných tukov aspoň tak efektívna ako predošlá liečba IIT. Analýza výsledkov po prvých 14 týždňoch. Súbory a metódy: Do štúdie bolo zaradených 147 pacientov s DM2T v trvaní > 5 rokov, na liečbe IIT > 12 mesiacov, s HbA1c > 7 %, so zachovanou sekréciou inzulínu a celodennou dávkou inzulínu (CDDI) < 0,7 IU/kg telesnej hmotnosti, resp. < 70 IU/deň. Pri pôvodnej liečbe IIT a následne po 14 týždňoch liečby po prechode na IDegLira boli porovnávané parametre glykemickej kompenzácie (HbA1c, glykémie v glykemických profiloch). V podskupine 31 pacientov bolo vykonané kontinuálne monitorovanie glukózy v intersticiálnej tekutine (CGM – Continuous Glucose Monitoring) a bol vyhodnotený aj podiel dňa, ktorý pacient strávil v príslušnom rozmedzí koncentrácie glukózy podľa medzinárodného konsenzu pre Time in Range (International Consensus on Time in Range). Z ďalších ukazovateľov bola meraná telesná hmotnosť (TH) a index telesnej hmotnosti (BMI – Body Mass Index), krvný tlak a hladiny krvných tukov, výskyt hypoglykémií a dávky inzulínu. Z IIT na IDegLira boli pacienti prevedení v rámci jedného sedenia s iniciálnou dávkou IDegLira do 16 DJ s následnou titráciou ± 2–4 DJ/3 dni. Výsledky: Analýza výsledkov po prvých 14 týždňoch liečby ukázala, že prechod z IIT na fixnú kombináciu IDegLira sa združoval so signifikantným zlepšením klasických parametrov glykemickej kompenzácie (HbA1c, glykémie v glykemických profiloch) a aj nárastom času dňa, ktorý pacient strávil v cieľovom rozmedzí koncentrácie glukózy 3,9–10,0 mmol/l (TIR – Time In Range) a poklesom času dňa nad týmto cieľovým rozmedzím (TAR – Time Above Range), ktoré však nenabudli štatistický význam. Združoval sa tiež so signifikantným poklesom telesnej hmotnosti, BMI, systolického krvného tlaku, krvných tukov (triglyceridy, celkový cholesterol a LDL-cholesterol), signifikantnou redukciou počtu hypoglykémií ako aj podielu pacientov s hypoglykémiou podľa selfmonitoringu a signifikantným poklesom podielu času dňa, ktorý pacient strávil pod cieľovým rozmedzím (TBR – Time Below Rang) v CGM a signifikantným poklesom dávok inzulínu. Záver: Prechod z IIT na IDegLira u pacientov s DM2T s HbA1c > 7 %, CDDI < 70 IU a zachovanou sekréciou inzulínu je efektívny, bezpečný a pre pacienta menej náročný spôsob liečby, benefit ktorého sa prejavuje už po 14 týždňoch liečby.
Characteristics and aim of the study: A non-randomized, open-label, multicenter, single-arm prospective study in Real Word Evidence (RWE) with aim to evaluate whether switching from basal insulin + prandial insulin boluses (IIT) to fixed-combination of the basal insulin analogue degludec and the GLP-1 receptor agonist liraglutide (IDegLira) in patients with type 2 diabetes mellitus (DM2T) is at least as effective as previous IIT treatment in terms of glycemic control, body weight, blood pressure and blood fat levels. (Analysis of results after the first 14 weeks). Materials and methods: The study enrolled 147 patients with DM2T with duration > 5 years, on IIT treatment > 12 months, with HbA1c > 7 %, with preserved insulin secretion and total daily insulin dose (TDDI) < 0.7 IU/kg body weight resp. < 70 IU/day. Parameters of glycemic control (HbA1c, glycemia in glycemic profiles) were compared during the treatment of IIT and subsequently after 14 weeks of treatment after switching to IDegLira. In a subgroup (n = 31) patients, continuous glucose monitoring (CGM) was performed and parameters time in range (TIR) were evaluated. Other endpoints were body weight (BW), body mass index (BMI), blood pressure, lipids, hypoglycemia, and insulin doses were evaluated. Switch from IIT to IDegLira was performed in a single ambulatory session with an initial dose of IDegLira up to 16 DU (Dose Units) followed by a titration of ± 2–4 DU / 3 days. Results: Analysis of the results after the first 14 weeks of treatment showed that the switch from IIT to IDegLira was associated with a significant improvement both with HbA1c (8.6 ± 0.9 vs 7.7 ± 1.2, p < 0,0001) and plasma glucose levels in glycemic profiles. TIR (time in range) and TAR (time above range) values were also improved, but the difference was not statistically significant. Change of treatment has also been associated with significant reductions in BW (97.7 ± 18.3 vs 94.2 ± 17.9, p < 0,0001), BMI, systolic blood pressure, triglycerides, total cholesterol and LDL-cholesterol. There was also significant reductions in frequency of hypoglycemia both in selfmonitoring (0.52 vs 0.03 episodes per patient, 19,7 % vs 3,4 % proportion of patients) and TBR („time below range“) 2.8 % vs 0.8 %, p < 0,05 in CGM, and a significant decrease in insulin doses (55.6 ± 14.3 vs 30.9 ± 9.4, p < 0,0001). Conclusion: Switch from IIT to IDegLira in DM2T with HbA1c > 7 %, preserved insulin secretion and TDDI < 70 IU is safe, effective and less demanding form of treatment, the benefit of which manifests already after 14 weeks of treatment.
- Klíčová slova
- studie SIMPLIFY, IDegLira,
- MeSH
- diabetes mellitus 2. typu * farmakoterapie MeSH
- dlouhodobě působící inzulin farmakologie terapeutické užití MeSH
- fixní kombinace léků MeSH
- lidé MeSH
- liraglutid * farmakologie terapeutické užití MeSH
- multicentrické studie jako téma MeSH
- prospektivní studie MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH
Úvod: Napriek širokému spektru a dostupnosti antidiabetickej liečby pre manažment diabetes mellitus 2. typu (DM2T), dosahuje optimálnu metabolickú kompenzáciu stále menej ako 50 % pacientov. Medzi príčinami tohto stavu zohrávajú dôležitú úlohu inercia zo strany lekára a pacienta, nedostatočná adherencia pacienta k liečbe z viacerých dôvodov, ale aj (nedostatočná) edukácia o potrebe úpravy liečby, resp. motivácii pacienta, aby na zmenenej liečbe zotrval. Cieľ štúdie: Nerandomizovaná otvorená multicentrická prospektívna štúdia s jedným ramenom v podmienkach bežnej klinickej praxe mala za cieľ zhodnotiť, či prechod z kompletnej substitučnej liečby inzulínom v schéme bazál-bolus (resp. IIT – intenzifikovaný inzulínový režim/Intensive Insulin Therapy) na liečbu fixnou kombináciou bazálneho analógu inzulínu degludek a agonistu GLP1-receptorov liraglutidu (IDegLira) u pacientov s DM2T je z hľadiska metabolickej kontroly (glykémia, krvné tuky) telesnej hmotnosti a krvného tlaku aspoň tak efektívny ako predošlá liečba inzulínom. Adherenciu a spokojnosť pacientov s pôvodnou inzulínovou liečbou a po prechode na IDegLira sme vyhodnotili na základe dotazníkov. Súbor a metódy: Do štúdie bolo zaradených 230 pacientov, ktorí spĺňali zaraďovacie kritériá: informovaný súhlas, vek 18–80 rokov, trvanie DM2T minimálne 60 mesiacov, boli liečení inzulínom v režime bazál-bolus (minimálne 12 mesiacov) a mali neuspokojivú glykemickú kompenzáciu (HbA1c ≥ 7,0 % DCCT). Pacienti vypisovali 2 papierové dotazníky (DOTAZNÍK A, WHOQoL A) na začiatku štúdie a po 3 mesiacoch (DOTAZNÍK B, WHOQoL B). K dátumu 14. 3. 2022 bolo priebežne vyhodnotených prvých 128 pacientskych dotazníkov. Z dát boli vylúčení pacienti, ktorým chýbalo viac ako 20 % vyplnených údajov, resp. nemali vyplnené všetky 4 dotazníky. Štúdia a vyhodnocovanie dotazníkov ďalej pokračuje do trvania 6 mesiacov. Výsledky: Diabetes či jeho liečba pôvodným režimom bazál-bolus bránili pacientom v 54 % prípadov realizovať každodenné a 61 % voľnočasové aktivity. Po 3 mesiacoch deintenzifikovanej liečby IDegLira uviedlo signifikantne menej opýtaných, že diabetes/jeho liečba im bráni pri každodenných (23 %), resp. voľnočasových aktivitách (24 %). S IIT bolo veľmi spokojných 12 % a s liečbou IDegLira 69 % respondentov. Obavy v súvislosti s liečbou vyjadrilo 38 % pri IIT a 11 % pri IDegLira. Pri režime bazál–bolus sa najviac pacientov (53 %) obávalo hmotnostného prírastku a hypoglykémie (45 %), kým po zmene liečby až 56 % nemalo žiadne obavy. Liečba IDegLira bola hodnotená v 91 % ako výrazne jednoduchšia, pričom jej najväčšou výhodou bola aplikácia 1-krát denne (98 %), pokles hmotnosti (58 %) a menej hypoglykémií (40 %). Celkovo 50 % pacientov hodnotilo informácie o liečbe režimom bazál-bolus zo strany lekára ako veľmi jednoduché, kým pri IDegLira to bolo 77 %. Úpravu dávky v domácom prostredí pri IIT zvládalo 34 %, po 3 mesiacoch liečby IDegLira bola pre pacientov titrácia úplne jednoduchá v 70 %. Inzulín si aspoň 1-krát denne zabúdalo podať 32 % pacientov pri IIT, pri liečbe IDegLira si zabúdalo podať 4 % pacientov. Spokojnosť s liečbou IIT vyjadrilo 42 % opýtaných a 77 % s IDegLira. V porovnaní s 65 % pacientov pri IIT režime, ktorí hodnotili kvalitu života ako dobrú/veľmi dobrú, to bolo 79 % pacientov liečených IDegLira. Rozdiel vo vnímaní negatívnych pocitov nebol významný. Svôj život hodnotilo ako veľmi komfortný 30 % pacientov pri liečbe IIT a 45 % pri IDegLira. Pri IDegLira uvádzalo viac pacientov život ako zmysluplný, s lepšou schopnosťou sa koncentrovať a väčším pocitom bezpečnosti počas bežného života. Po zmene liečby viac pacientov liečených IDegLira uviedlo dostatok energie pre každodenný život a viac príležitostí venovať sa aktivitám voľného času. Dostupnosť informácií pre každodenný život bola porovnateľná pri oboch režimoch. Zhodnotenie: V porovnaní s režimom bazál-bolus boli pacienti 3 mesiace po prechode na IDegLira s liečbou spokojnejší, mohli sa viac venovať každodenným a voľnočasovým aktivitám. Liečba bola pre nich oveľa jednoduchšia, najväčším benefitom bola aplikácia 1-krát denne, menší hmotnostný prírastok a menej hypoglykémií. Vďaka novej liečbe sa im výrazne zlepšila celková kvalita života.
Intoduction: Despite the wide range and availability of antidiabetic therapy for the management of type 2 diabetes mellitus (T2D), less than 50% of patients still achieve optimal metabolic control. Among the causes, physician and patient inertia, lack of patient adherence to treatment for several reasons but also (lack of) education about the need for treatment modification or patient motivation to persist on the changed treatment play an important role. Aim of the study. IIT (Intensive Insulin Therapy) to treatment with a fixed combination of the basal insulin analogue degludec and the GLP1-receptor agonist liraglutide (IDegLira) in patients with T2D is at least as effective in terms of metabolic control (glycaemia, blood lipids) of body weight and blood pressure as previous insulin treatment. We evaluated patients’ adherence and satisfaction with initial insulin treatment and after switching to IDegLira using questionnaires. Subjects and Methods: 230 patients were included in the study who met the inclusion criteria: informed consent, age 18–80 years, T2D duration of at least 60 months, were treated with basal-bolus insulin (for at least 12 months) and had unsatisfactory glycemic control (HbA1c ≥ 7.0% DCCT). Patients completed two paper questionnaires (Questionnaire A, WHOQoL A) at the start of the study and after 3 months (Questionnaire B, WHOQoL B). As of 3/14/2022, the first 128 patient questionnaires had been assessed on an ongoing basis. Patients missing more than 20% of the completed data or not having completed all 4 questionnaires were excluded from the data. The study and evaluation of the questionnaires is further continued up to a duration of 6 months. Results: On the original basal-bolus regimen, diabetes or its treatment prevented 54% and 61% of patients from performing daily and leisure-time activities, respectively. After 3 months of treatment, significantly fewer respondents reported that diabetes/its treatment prevented them from performing daily (23%) and leisure-time activities (24%), respectively. 12% and 69% of respondents were very satisfied with IIT and IDegLira treatment, respectively. Concerns regarding treatment were expressed by 38% on IIT and 11% on IDegLira. On the basal-bolus regimen, most patients (53%) were concerned about weight gain and hypoglycemia (45%), while up to 56% had no concerns after the change in treatment. IDegLira treatment was rated by 91% as significantly easier, with its greatest advantages being once-daily application (98%), weight loss (58%), and fewer hypoglycemic episodes (40%). Overall, 50% of patients rated physician information about basal-bolus therapy as very easy, compared with 77% for IDegLira. Dose adjustment in the home setting was managed by 34% for IIT, and after 3 months of IDegLira therapy, patients found titration completely easy in 70%. Insulin was forgotten at least 1 time a day by 32% of patients on IIT, and IDegLira was forgotten by 4% of patients. Satisfaction with IIT was expressed by 42% of respondents and 77% with IDegLira. This compared to 65% of patients on the IIT regimen who rated their quality of life as good/very good, compared to 79% of patients treated with IDegLira. The difference in perception of negative feelings was not significant. Life was very much enjoyed by 30% on IIT and 45% on IDegLira. With IDegLira, more patients reported life as meaningful, with better ability to concentrate and a greater sense of security during ordinary life. After the treatment change, more IDegLira-treated patients reported having enough energy for daily life and more opportunities to engage in leisure activities. Availability of information for daily life was comparable for both regimens. Summary: Compared to the basal-bolus regimen, 3 months after switching to IDegLira, patients were more satisfied with the treatment and were able to engage in more daily and leisure time activities. The treatment was much easier for them, the biggest benefit was the once a day application, less weight gain and less hypoglycemia. Their overall quality of life improved significantly with the new treatment.
- Klíčová slova
- studie SIMPLIFY, IDegLira,
- MeSH
- diabetes mellitus 2. typu * farmakoterapie MeSH
- dlouhodobě působící inzulin farmakologie terapeutické užití MeSH
- fixní kombinace léků MeSH
- kvalita života MeSH
- lidé MeSH
- liraglutid * farmakologie terapeutické užití MeSH
- multicentrické studie jako téma MeSH
- prospektivní studie MeSH
- průzkumy a dotazníky MeSH
- spokojenost pacientů MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH