Úvod: Pľúcna embólia je relatívne časté a nebezpečné ochorenie s variabilnou manifestáciou od benignej až po fatálnu. Autori v retrospektívnej štúdii prezentujú, ako sa počas posledných 25 rokov menil výskyt, diagnostika a liečba pľúcnej embólie. Metódy: Autori vychádzali z dokumentácie 860 (432 mužov) pacientov s potvrdenou pľúcnou embóliou, ktorí boli hospitalizovaní v čase od januára 1996 do decembra 2020 na I. internej klinike Univerzitnej nemocnice v Martine. Zamerali sa na výskyt, rizikové faktory, diagnostiku a liečbu pľúcnej embólie v jednotlivých rokoch v tomto časovom období. Výsledky: Pacienti s potvrdenou pľúcnou embóliou tvorili 1,04 % zo všetkých hospitalizovaných pacientov v uvedenom časovom období s priemerným vekom 63,9 (SD - 16,98). Priemerný vek mužov 59,6 (SD - 14,71) bol oproti ženám 68,4 (SD - 16,88) nižší. Na základe rizikovej stratifikácie podľa odporučení Európskej kardiologickej spoločnosti pacienti s pľúcnou embóliou a vysokým rizikom tvorili 13,2 %, so stredným rizikom 40,9 % a nízkym rizikom 45,9 %. Zdroj pľúcnej embólie bol odhalený u 42,6 % a rizikové faktory žilového tromboembolizmu u 52,4 % pacientov a systémová trombolýza bola podaná u 19,5 % zo všetkých pacientov s pľúcnou embóliou. Intrakraniálne krvácanie ako komplikácia systémovej trombolýzy sa vyskytla u 1,1 % pacientov. Včasná (hospitalizačná) mortalita na pľúcnu embóliu bola 6,9 %. Záver: Autori potvrdili narastajúcu incidenciu pľúcnej embólie, klesajúcu incidenciu pľúcnej embólie s vysokým rizikom, znižujúcu sa včasnú mortalitu na pľúcnu embóliu, nepotvrdili narastajúci priemerný vek pacientov s pľúcnou embóliou.
Background: Pulmonary embolism is relatively a frequent and dangerous disease with varied manifestations ranging from benign to fatal. The authors in a retrospective study presented a change in the incidence, diagnosis, and treatment of pulmonary embolism during the last 25 years. Methods: The authors performed a retrospective analysis of 860 (432 men) patients with definitely confirmed pulmonary embolism, who were hospitalized at the Department of Internal Medicine of University Hospital in Martin from January 1996 to December 2020. The source of information about patients were their medical documentations. The authors pointed view on an incidence, risk factors, diagnosis and treatment of pulmonary embolism during presented period. Results: The patients with confirmed pulmonary embolism created 1.04% of all hospitalized patients with average age 63.9 (SD - 16.98). The average age of men 59.6 (SD - 14.71) was lower compared with women 68.4 (SD - 16.88). Based on the European Society of Cardiology risk stratification, there were pulmonary embolism with high risk in 13.2%, intermediate risk in 40.9% and low risk in 45.9% patients. The source of thrombosis was detected in 42.6% and risk factors for venous thromboembolism in 52.4% of them. 19.5% of all patients with pulmonary embolism were treated with systemic thrombolysis and intracranial bleeding occurred in 1.1% of them. Pulmonary embolism related early mortality rate was 6.9%. Conclusions: The authors confirmed increasing annual incidence of pulmonary embolism, decreasing annual incidence of massive pulmonary embolism, decreasing pulmonary embolism related mortality rate, but not increasing average age of patients with pulmonary embolism during presented period.
Fibrilácia predsiení (FiP) je najčastejšou supraventrikulárnou poruchou srdcového rytmu u pacientov s diabetes mellitus (DM), pričom DM je spojený s vyšším rizikom vzniku cievnej mozgovej príhody a systémovej embolizácie u pacientov s FiP. Nie celkom objasnenou otázkou ostáva, aká je účinnosť a bezpečnosť perorálnej antikoagulačnej liečby v skupine pacientov s DM a či prítomnosť DM ovplyvňuje klinický efekt dlhodobej perorálnej antikoagulačnej liečby pacientov s FiP. Tento článok sumarizuje údaje o účinnosti a bezpečnosti súčasne dostupnej perorálnej antikoagulačnej liečby u pacientov s DM a diskutuje niektoré úskalia a neobjasnené otázky súvisiace s touto liečbou.
Atrial fibrillation (AF) is the most frequent supraventricular heart rhythm disorder in patients with diabetes mellitus (DM). DM is connected with higher risk of stroke and systemic embolism in patients with AF. Recently, it is not entirely clear how efficient and safe is long-term anticoagulation in patients with DM and whether DM affects the clinical efficacy of long-term oral anticoagulation in patients with AF. This article reviews data on efficacy and safety of recently available oral anticoagulant therapy in patients with DM and discusses on some of the hazards and unexplained questions which are connected with this therapy.
Poznanie glykémie je kľúčovým indikátorom glykemickej kompenzácie. Existuje množstvo biochemických procesov k overeniu hladiny glykémie, z ktorých dominuje elektrochemická analýza pre jednoduchosť a kvantitatívnu výpovednosť. Na stanovenie glykémie je ale potrebný invazívny prístup, ktorý pre svoju nepohodlnosť pre bolestivosť vpichov môže pacientov odrádzať od pravidelného selfmonitoringu. Čiastočné vylepšenie, čo sa týka početnosti vpichov, prinášajú systémy na stanovenie glykémie v intersticiálnej tekutine, či sa už jedná o tzv. "flash“ glukózový monitoring (FMG) alebo systémy kontinuálneho monitorovania glykémií (CGM). Vo vývoji nezaostávajú ani neinvazívne metodiky stanovenia koncentrácie glukózy v telesných tekutinách.
Identification of blood glucose is a key indicator of glycemic control. There are a number of biochemical processes to verify blood glucose levels, dominated by electrochemical analysis for its simplicity and quantitative significance. However, an invasive approach is needed to determine blood glucose, which, due to its discomfort and pain on injection, can discourage patients from regular self-monitoring. Partial improvement concerning the number of injections is provided by interstitial fluid glucose monitoring systems, whether it is flash glucose monitoring (FMG) or continuous glycemic monitoring (CGM). Also non-invasive methodologies for determining the concentration of glucose in body fluids keep pace with the development.
Základom farmakologickej liečby u pacientov s akútnym koronárnym syndrómom (AKS) a pacientov podstupujúcich perkutánne koronárne intevencie (PCI) je liečba inhibítormi P2Y12 ADP receptorov. V súčasnosti však pribúdajú informácie o asociácii nedostatočnej odpovede na liečbu inhibítorom P2Y12 ADP receptorov s rizikom vzniku nežiaducich ischemických príhod u pacientov podstupujúcich PCI, vrátane rizika trombózy stentu, ktorá je relatívne vzácnou, ale život – ohrozujúcou komplikáciou. Nedostatočnú účinnosť liečby inhibítormi P2Y12 ADP receptorov je možné v súčasnosti detegovať viacerými laboratórnymi testami, z nich zlatý štandard predstavuje optická agregometria s indukciou adenozíndifosfátom a ako najšpecifickejší test sa javí meranie fosforylácie VASP (vasodilator-stimulated phosphoprotein) prietokovou cytometriou. V prípade detekcie je možné rezistenciu na liečbu inhibítorov P2Y12 ADP receptorov ovplyvniť zmenou dávkovania, zámenou liečby za iný preparát zo skupiny inhibítorov P2Y12 ADP receptorov (napr. zmenou klopidogrelu za prasugrel) alebo pridaním ďalšieho antiagregancia. Ako perspektívne sa tiež javí ovplyvnenie nedostatočnej odpovede podaním parenterálneho P2Y12 ADP receptor inhibítoru – kangreloru. Práca sumarizuje súčasné poznatky o úlohe rezistencie na liečbu inhibítormi P2Y12 ADP receptorov pri vzniku nežiaducich príhod u pacientov podstupujúcich PCI, o možnostiach jej včasnej detekcie a o možnostiach jej terapeutického ovplyvnenia.
P2Y12 ADP receptor blocker (ADPRB) treatment forms currently the basis of pharmacotherapy in acute coronary syndrome (ACS) patients, and in patients after percutaneous coronary interventions (PCI). However, nowadays, there are lots of data demonstrating an association between insufficient ADPRB on-treatment response and the risk of ischemic events, including stent trombosis, which is an uncommon but life-threatening complication in patients after PCI. High on-treatment platelet reactivity may be detected with several laboratory tests. Light transsmition aggregometry with ADP induction is so far considered to be a "golden standard", and VASP (vasodilator stimulated phosphoprotein) phosphorylation assessement using flow cytometry is probably the most specific test for the assessment of insuficient platelet response. If high on-treatment platelet reactivity is detected, this phenomenon migh be overcome with increased ADPRB dosing, ADPRB switch (e. g. switch of clopidogrel to prasugrel), or with the addition of other antiplatelet agent. The administration of cangrelor – a new parenteral ADPRB – might be another perspective way how to overcome the phenomenon of insuficient ADPRB on-treatment response. The article summarizes current knowledge about the ADPRB resistance and the risk of ischemic events in patients undergoing PCI, the current approaches for the detection of this resistance, and summarizes the current approaches for overcoming this phenomenon.
- Klíčová slova
- vysoká reaktivita trombocytů,
- MeSH
- akutní koronární syndrom * farmakoterapie MeSH
- individualizovaná medicína MeSH
- koronární angioplastika MeSH
- lidé MeSH
- monitorování léčiv MeSH
- purinergní receptory P2Y - antagonisté * aplikace a dávkování terapeutické užití MeSH
- trombocyty účinky léků MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH
- Publikační typ
- přehledy MeSH
Fyzická aktivita je dôležitá pre efektívnu prevenciu a manažment DM (diabetes mellitus). Pravidelná fyzická aktivita je spojená so zdravotnými benefitmi, ako je zlepšenie kvality života, zlepšenie inzulínovej senzitivity a ochrany pred kardiovaskulárnymi ochoreniami a s diabetom spojenými komplikáciami u pacientov s diabetes mellitus 1. typu (DM1T). Optimalizácia telesnej hmotnosti, glykemickej kontroly, aeróbnej zdatnosti, tlaku krvi a lipidového profilu sa preukázali pri zmene životného štýlu zahŕňajúceho telesné cvičenie aj u pacientov s diabetes mellitus 2. typu (DM2T). Napriek benefitom môže cvičenie potencovať oscilácie glykémií. Mierna až intenzívna telesná aeróbna aktivita môže zvyšovať riziko hypoglykémie počas záťaže a v zotavovacej fáze, zatiaľčo odporové, alebo veľmi intenzívne aeróbne cvičenie môže viesť k zvýšeniu glykémie. Strach z hypoglykémie sa javí ako najväčšia bariéra cvičenia u pacientov s DM.
Physical exercise is an important activity for effective prevention and management of DM (diabetes mellitus). Regular physical activity is associated with health benefits including improved quality of life, improved insulin sensitivity, and protection against cardiovascular disease and diabetes-related complications in patients with T1DM (type 1 diabetes mellitus). Optimizing of body weight, glycemic control, aerobic fitness, blood pressure, and lipid profile have also been demonstrated with lifestyle changes involving physical exercise in patients with T2DM (type 2 diabetes). Despite the benefits, exercise can aggravate glycemic oscillations. Mild to intense physical aerobic activity may increase the risk of hypoglycemia during activity and in the recovery phase, while resistance or very intense aerobic exercise may lead to an increase in glycemia. Fear of hypoglycemia appears to be the greatest barrier to exercise in patients with DM.
- MeSH
- glukagon MeSH
- hyperglykemie etiologie prevence a kontrola MeSH
- hypoglykemie * etiologie prevence a kontrola MeSH
- katecholaminy MeSH
- lidé MeSH
- pohybová aktivita MeSH
- sporty MeSH
- tělesná námaha MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH
- Publikační typ
- přehledy MeSH
Hypoglykémia je hlavným limitujúcim faktorom liečby pacientov s diabete mellitus. Hlavné rizikové faktory hypoglykémie zahŕňajú spôsob liečby (intenzifikovaný inzulínový režim, preparáty sulfonylurey), tesnú glykemickú kontrolu, kardiovaskulárne aterosklerotické choroby, postihnutie centrálneho nervového systému (porucha kognitívnych funkcií, demencia, depresia), diabetickú obličkovú chorobu, pečeňové ochorenia, nádorové ochorenia a konkomitantnú liečbu, vrátane antihypertenzívnej liečby betablokátormi a inhibítormi systému renín-angiotenzín. V prípade prítomnosti komorbidít treba preferovať liečbu s nízkym rizikom hypoglykémie a prípadne voliť menej prísne cieľové hodnoty glykemickej kontroly.
Hypoglycemia is the major limiting factor of the glycemic management in diabetic patients. The main risk factors of hypoglycemia include treatment modality (intensive insulin regiment, derivates of sulphonylurea, strict glycemic control, cardiovascular atherosclerotic disease, disorders of central nervous system (cognitive dysfunction, dementia, depression), diabetic kidney disease, hepatic disorders, cancers a concomitant treatment, including antihypertensive therapy by beta-blockers and inhibitors of system renin-angiotensin. In the case of presence of comorbidities we prefer antidiabetic treatment with low risk of hypoglycemia and with lesser strict glycemic control.
- MeSH
- diabetes mellitus terapie MeSH
- diabetické nefropatie MeSH
- hypoglykemie * etiologie prevence a kontrola MeSH
- kardiovaskulární nemoci MeSH
- komorbidita MeSH
- komplikace diabetu MeSH
- lidé MeSH
- nádory MeSH
- nemoci centrálního nervového systému MeSH
- nemoci jater MeSH
- rizikové faktory MeSH
- Check Tag
- lidé MeSH
- Publikační typ
- přehledy MeSH
Liečba kontinuálnou subkutánnou infúziou inzulínu (CSII – Continuous Subcutaneous Insulin Infusion) alebo inzulínovou pumpou (IP) s rýchlo účinkujúcim inzulínovým analógom umožňuje priblíženie sa k fyziologickej sekrécii inzulínu a môže tak prispievať k zlepšeniu glykemicko-metabolickej kontroly nielen u pacientov s diabetes mellitus 1. typu (DM1T) ale aj u vybraných pacientov s diabetes mellitus 2. typu (DM2T). Redukcia rizika závažnej hypoglykémie počas liečby CSII je asociovaná s nižšou celkovou dennou dávkou inzulínu a vyšším pomerom bolusového inzulínu. CSII umožňuje flexibilnú liečbu s nižšou glykemickou variabilitou, ktorá vedie k zníženiu rizika akútnych aj dlhodobých komplikácií diabetu.
Treatment with continuous subcutaneous insulin infusion (CSII) or insulin pump (IP) with rapid-acting insulin analogues allows a more physiologic insulin replacement and may thus contribute to improved glycemic – metabolic control not only in patients with diabetes mellitus type 1 (DM1T), but also in suitable patients with diabetes mellitus typ 2 (DM2T). Reduced risk of severe hypoglycemia during treatment of CSII is associated with lower total daily insulin dose and a higher proportion of bolus insulin. CSII allowss a flexible therapy with lower glycemic variability, leading to reduced risk of acute and long-term diabetes complications.
Úvod: Akútna pľúcna embólia spravidla vyvolaná tromboembolizmom je napriek technickému pokroku v diagnostike ako i rozšíreniu profylaktických a terapeutických možností stále závažným medicínskym problémom. Cieľ práce: Zhodnotiť charakteristiku, výskyt, diagnostiku, liečbu a úmrtnosť pacientov s pľúcnou embóliou, ktorí boli hospitalizovaní na I. internej klinike JLF UK a UN v Martine v rokoch 1996–2017. Metodika: Autori predkladajú retrospektívnu analýzu 699 (359 mužov) pacientov s pľúcnou embóliou. Pľúcna embólia bola potvrdená klasickou pľúcnou angiografiou, perfúznou scintigrafiou pľúc alebo CT angiografiou pľúc. Údaje o pacientoch boli zbierané priebežne a sú archivované na pracovisku autorov. Výsledky: Pacienti s pľúcnou embóliou tvorili 1,01 % všetkých hospitalizovaných pacientov, ich priemerný vek bol 60,2. Priemerný vek mužov oproti ženám bol nižší (56,6 vs 65,9). 14,88 % pacientov bolo diagnostikovaných ako pľúcna embólia s vysokým, 40,77 % so stredným a 44,34 % s nízkym rizikom. Zdroj pľúcnej embólie bol zistený u 46,35 % a rizikové faktory u 52,79 % pacientov. Trombolytická liečba bola podaná u 23,18 % zo všetkých pacientov s pľúcnou embóliou, intrakraniálne krvácanie sa vyskytlo u 0,28 % z nich. Počas hospitalizácie exitovalo 7,58 % zo všetkých pacientov s pľúcnou embóliou. Záver: Autori zistili narastajúci výskyt pacientov s pľúcnou embóliou, od roku 2005 narastajúci výskyt pacientov s neprovokovanou pľúcnou embóliou. Priemerný vek pacientov s neprovokovanou oproti provokovanej pľúcnej embólii bol nižší u mužov (53,5 vs 60,9) aj u žien (56 vs 67,7). U pacientov s neprovokovanou oproti pacientom s provokovanou pľúcnou embóliou bolo hospitalizovaných pre akútny koronárny syndróm 5,03 % vs 2,91 % pacientov a pre hypoxickú cievnu mozgovú príhodu 7,16 % vs 5,61 % pacientov do 1. roka po pľúcnej embólii.
Introduction: Acute pulmonary embolism, usually caused by thromboembolism is still a serious medical problem in spite of technical progress in diagnostics, as well as the enhancements in prophylactic and therapeutic options. Aim: The evaluation of characteristic, incidence, diagnostic, treatment and mortality rate of patients with pulmonary embolism hospitalized at the 1st Internal Clinic, University Hospital in Martin, within the years 1996–2017. Methods: The authors offer retrospective analysis of 699 (359 men) patients with pulmonary embolism. Diagnosis was confirmed by angiography, perfusion scan or computed tomography. The data of patients were collected continuously and they are archived at the workplace of the authors. Results: Patients with explicitly confirmed pulmonary embolism created 1.01 % of all hospitalized patients with average age 60.2. The average age of men was lower compared to women (56.6 vs 65.9). As high-risk pulmonary embolism presented 14.88 %, intermediate-risk 40.77 % and low-risk 44.34 % patients with pulmonary embolism. The source of pulmonary embolism was detected in 46.35 % and risk factors were detected in 52.79 % patients with pulmonary embolism. With thrombolytic therapy were treated 23.18 % of all patient with pulmonary embolism and intracranial bleeding occurred in 0.28 % of them. Early mortality rate was 7.58 % of all patients with pulmonary embolism. Conclusion: The authors detected increasing occurrence of patients with pulmonary embolism and from 2005 increasing occurrence of non-provoked pulmonary embolism. An average age in the patients with non-provoked pulmonary embolism compared to patients with provoked pulmonary was lower in men (53.5 vs 60.9) as well in women (56 vs 67.7). Patients with non-provoked pulmonary embolism compared to patients with provoked pulmonary were more frequent hospitalized because acute coronary syndrome (5.03 % vs 2.91 %) as well ischemic stroke (7.16 % vs 5.61 %) within one year after pulmonary embolism.
