• MeSH
• Digitalis MeSH
• hormony kůry nadledvin analýza   izolace a purifikace   MeSH
• inhibitory enzymů MeSH
• ouabain chemie   izolace a purifikace   MeSH
• sodíko-draslíková ATPasa MeSH
• srdeční glykosidy chemie   izolace a purifikace   MeSH
• Publikační typ
• přehledy MeSH

• MeSH
• Digitalis MeSH
• kardiovaskulární nemoci patofyziologie   MeSH
• nemoci endokrinního systému patofyziologie   MeSH
• ouabain farmakologie   MeSH
• těhotenství účinky léků   MeSH
• Check Tag
• těhotenství účinky léků   MeSH
• Publikační typ
• přehledy MeSH

Hlavnou príčinou morbidity a mortality pacientov s diabetes mellitus 2. typu (DM2T) sú kardiovaskulárne príhody a ochorenia (KVO+). Ich výskyt je u DM2T nielen 2–5-krát častejší než u rovesníkov bez DM2T, ale má aj závažnejší priebeh, liečba je náročnejšia a horšia je aj prognóza. Výskyt KVO+ je u bežných slovenských pacientov s DM2T pomerne vysoký (približne 37 %) a je vyšší než 30% priemer v Európe a 32,2% vo svete). KVO+ sú vo významnej miere (22 %) prítomné už v čase diagnózy (22%), ako aj v prvých rokoch ochorenia u pacientov nedostatočne kontrolovaných metformínom v monoterapii (31 %). Mortalita pacientov s DM2T a KVO+ je 3-krát vyššia (35,3/1000 pacientov za rok/ptr) než pacientov s KVO- (11,8/1000 ptr). Kým v krajinách Európy sa mortalita pacientov s DM2T uvádza v rozmedzí 16–50 úmrtí na 1 000 ptr, podľa výsledkov slovenskej štúdie NEFRITI-II (2014–2018) to bolo 20,5/1 000 ptr. Podľa aktuálnych terapeutických odporúčaní Americkej diabetologickej asociácie (American Diabetes Association – ADA) a Európskej asociácie pre štúdium diabetu (European Association for the Study of Diabetes – EASD) z roku 2018 musí byť jednou z kruciálnych úvah pri výbere liečby otázka, či pacient trpí aterosklerotickým KVO+ vrátane ochorení periférnych artérií, či prekonal kardiovaskulárnu príhodu (infarkt myokardu, cievna mozgová príhoda), má prejavy srdcového zlyhávania, alebo má prítomnú chronickú chorobu obličiek (CKD+). Ak pacient spadá do takejto kategórie, odporúčaným postupom je pridanie a preferencia liekov s potvrdeným kardiovaskulárnym, resp. renálnym benefitom, ktorý aktuálne preukazujú SGLT2i alebo GLP1Ra, s ohľadom na ich kontraindikácie. Podľa výsledkov štúdie NEFRITI-II však využívanie kardioprotektívnych skupín antidiabetík výrazne zaostáva za výskytom KVO+ a je rovnaké u pacientov s KVO+ ako aj KVO-, čo poukazuje na fakt, že pri výbere týchto antidiabetík sa ešte stále uplatňuje viac glykemická než kardiovaskulárna či renálna indikácia. Je preto potrebné zdôrazňovať význam problematiky KVO+ v práci diabetológa a poukazovať prínos SGLT2i a GLP1Ra u pacientov s KVO+. Jednou z kľúčových otázok kvalitatívneho zlepšenia medikamentóznej liečby našich pacientov je tiež sprístupnenie SGLT2i do dvojkombinácie k metformínu úpravou znenia indikačných obmedzení.

The main cause of morbidity and mortality in patients with type 2 diabetes mellitus (DM2T) are cardiovascular events and diseases (CVD+). Their occurrence is not only 2–5 times more frequent in DM2T than in non-DM2T peers, but it also has a more severe course, the treatment is more demanding and the prognosis is worse. The incidence of CVD+ is relatively high on average in Slovak DM2T patients (about 37%, which is more than 30% in Europe and 32.2% in the world). CVD+ is already significantly (22%) present at the time of diagnosis (22%), as well as in the first years of disease in patients not adequately controlled with metformin monotherapy (31%). The mortality of patients with DM2T and CVD+ is 3 times higher (35.3/1000 patients per year/PPY) than those with CVD- (11.8/1000 PPY). While in Europe, mortality rates for DM2T patients range from 16 to 50 deaths per 1,000 PPY), according to the results of the Slovak NEFRITI-II study (2014–2018), this was 20.5/1,000 PPY. According to the latest recommendations of the American Diabetes Association (ADA) and the European Association for the Study of Diabetes (EASD) of 2018, one of the major considerations in the choice of treatment is whether the patient is suffering from atherosclerotic CVD+, including peripheral arterial disease, whether he has experienced a cardiovascular event (myocardial infarction, stroke), has heart failure, or has chronic kidney disease (CKD+). If the patient is in such a category, the recommended procedure is to add and prefer a drug with a confirmed cardiovascular, resp. a renal benefit that is currently demonstrated by SGLT2i or GLP1Ra. However, according to the results of the NEFRITI-II study, the use of cardioprotective groups of antidiabetic agents lags significantly behind the prevalence of CVD+ and is the same in patients with CVD+ and CVD-, suggesting that more glycemic than cardiovascular or renal indications are still being used to select these antidiabetic agents. It is therefore necessary to emphasize the importance of CVD+ in the work of diabetologists and to point out the benefits of SGLT2i and GLP1Ra in patients with CVD+. One of the key issues for the qualitative improvement of the medical treatment of our patients is also making SGLT2i available in a dual combination to metformin by modifying the indication limitations.

• MeSH
• diabetes mellitus 2. typu * farmakoterapie   mortalita   MeSH
• farmakoterapie statistika a číselné údaje   MeSH
• kardiovaskulární nemoci * mortalita   MeSH
• komplikace diabetu MeSH
• lidé MeSH
• směrnice pro lékařskou praxi jako téma MeSH
• Check Tag
• lidé MeSH
• Publikační typ
• přehledy MeSH
• Geografické názvy
• Slovenská republika MeSH

EMPRISE (Empagliflozin Comparative Effectiveness and Safety) je prebiehajúca rozsiahla RWE (Real World Evidence) štúdia, ktorá začala v roku 2016 a ktorej hlavným cieľom je zistiť, či kardiovaskulárny benefit empagliflozínu, ktorý bol pozorovaný v štúdii EMPA-REG OUTCOME, sa potvrdí aj v podmienkach bežnej klinickej praxe. Štúdia vychádza z údajov pacientov zozbieraných zo zdravotníckych databáz v USA a porovnáva výsledky u pacientov, u ktorých sa liečba začala empagliflozínom verzus inhibítorom DPP4 sitagliptínom. Prvé výsledky plánovanej interim analýzy štúdie EMPRISE nielenže potvrdili zistenia RCT CVOT štúdie EMPA-REG OUTCOME v otázke redukcie hospitalizácií pre srdcové zlyhávanie (HSZ), ale tiež ukázali že benefit na HSZ sa dostavuje aj u pacientov bez predošlého kardiovaskulárneho ochorenia (KVO) či bez predošlého srdcového zlyhávania (SZ), a teda že liečba by mohla byť prínosná aj v primárnej prevencii SZ a mala by byť preferovaná pred DPP4i, obzvlášť u pacientov, u ktorých je cieľom je redukovať rozvoj SZ a jeho dôsledkov. Hoci výsledky RWE štúdií môžu byť limitované možnými reziduálnymi premennými, dôsledný dizajn štúdie a rozsiahly "propensity score matching“ štúdie EMPRISE minimalizoval možné zdroje "biasu“, čo oprávňuje dôveryhodnosť a spoľahlivosť výsledkov tejto štúdie.

EMPRISE (Empagliflozin Comparative Effectiveness and Safety) is an ongoing, extensive RWE (“real world evidence”) study launched in 2016, whose main goal is to establish whether the CV benefit of empagliflozin as observed in the study EMPA-REG OUTCOME will also be confirmed under the conditions of normal clinical practice. The study is based on patient data collected from US medical databases and compares the results relating to patients who started treatment with empagliflozin versus a DPP-4 inhibitor, sitagliptin. The first results of the planned interim analysis of the EMPRISE study not only confirmed the findings of the RCT CVOT of the study EMPA-REG OUTCOME on the reduction of hospitalizations for heart failure (HHF), but also showed that HHF-related benefit is also present in patients without previous cardiovascular disease (CVD) or without previous heart failure (HF), and thus treatment could also be beneficial in primary prevention of HF and should be preferred over DPP4i, especially in patients where the goal is to reduce the development of HF and its consequences. Although the results of RWE studies may be limited by possible residual variables, the consistent study design and extensive “propensity score matching” of EMPRISE minimized possible sources of “bias”, which supports credibility and reliability of the results of this study.

• Klíčová slova
• studie EMPRISE, EMPAGLIFLOZIN,
• MeSH
• diabetes mellitus 2. typu * farmakoterapie   MeSH
• glifloziny * farmakologie   terapeutické užití   MeSH
• hospitalizace MeSH
• hypoglykemika * farmakologie   terapeutické užití   MeSH
• klinická studie jako téma MeSH
• lidé MeSH
• srdeční selhání prevence a kontrola   MeSH
• Check Tag
• lidé MeSH

Chronická choroba obličiek (CKD – Chronic Kidney Disease) je u pacientov s diabetes mellitus 2. typu (DM2T) častá a závažná komplikácia, ktorá podľa údajov v literatúre postihuje 38 % až 68 % pacientov. Prítomnosť CKD sa okrem toho združuje s významne vyššou mierou morbidity aj mortality a významne sťažuje aj možnosti využívania terapeutických prístupov. S poklesom hodnoty odhadovanej glomerulárnej filtrácie (eGF – estimated Glomerular Filtration) a nárastom albuminúrie narastá úmrtnosť pacientov z kardiovaskulárnej (KV) ako aj akejkoľvek inej príčiny. Z uvedeného pre diabetológa preto vyplýva nutná potreba zaoberať sa problematikou CKD, a to tak z hľadiska prevencie jej vzniku (primárna prevencia), ako aj spomalenia progresie už jestvujúcej CKD (sekundárna prevencia), s čím súvisí aj intenzívna spolupráca s nefrológom. Štúdia EMPA-KIDNEY zrealizovaná na populácii pacientov so širokým spektrom príčin CKD, eGF ako aj hladín albuminúrie ukázala, že liečba empagliflozínom v porovnaní s placebom prispieva k redukcii rizika progresie CKD alebo úmrtia pre KV-príčinu o 28 %, bez signálu významnejšej bezpečnostnej obavy. Benefit liečby empagliflozínom sa pritom uplatňoval nezávisle od prítomnosti, resp. neprítomnosti diabetes mellitus a vstupných hodnôt eGF. Výsledky neovplyvňovala ani etiológia CKD (s výnimkou menej presvedčivého výsledku pri hypertenznej/renovaskulárnej CKD), vstupná hodnota HbA1c, prítomnosť predchádzajúceho KV-ochorenia (KVO) či použitie inhibítorov renín-angiotenzín-aldosterónového systému (RAASi) v čase randomizácie, čo prináša ďalšiu podporu pre širšie využívanie inhibítorov sodík-glukózového kotransportu (SGLT2i – Sodium-Glucose Cotransporter 2 inhibitors) aj z renálnej indikácie. Výsledky podskupinových analýz však poukázali, že u pacientov, ktorí nedostávali RAASi, bol efekt liečby empagliflozínom menej evidentný. Okrem toho, prínos liečby empagliflozínom bol väčší u pacientov s albuminúriou štádia A3 na začiatku štúdie, zatiaľ čo u pacientov s normálnou alebo len miernou albuminúriou 30–300 mg/g (UACR – Unit Albumine : Creatinine Ratio) sa rozdiel medzi liečbou empagliflozínom a placebom významnejšie nelíšil, čo pravdepodobne súviselo s nižším rizikom progresie CKD u týchto pacientov. A napokon, hoci sa benefit liečby empagliflozínom uplatňoval nezávisle od prítomnosti/ neprítomnosti diabetes mellitus, u pacientov bez diabetu sa uplatňoval v menšej miere. Tieto poznatky z analýz účinku SGLT2i na progresiu CKD v závislosti od eGF, albuminúrie a prítomnosti diabetu tak môžu prispieť k presnejšiemu návodu pre efektívnejšiu liečbu, ako aj zlepšeniu chápania mechanizmov renoprotekcie. V súčasnej dobe tak máme 3 skupiny farmák, ktoré preukázali zníženie rizika progresie zlyhania obličiek, naviac každý osobitným spôsobom. Týmito skupinami sú inhibítory renín-angiotenzín-aldosterónového systému (RAASi), inhibítori sodík-glukózového kotransportu (SGLT2i) a nesteroidný antagonista mineralokortikoidného receptora finerenon. Empagliflozín je farmakum zo skupiny SGLT2i s potvrdeným kardiovaskulárnym aj renálnym benefitom, vzhľadom k čomu sú tieto farmaká považované za preferenčný výber farmakologickej liečby DM2T, a to nielen u pacientov s už rozvinutým aterosklerózou podmieneným KVO, srdcovým zlyhávaním či CKD (sekundárna prevencia) ale aj u pacientov v primárnej prevencii. Štúdia EMPA-KIDNEY poskytuje ďalšie významné podklady, ktoré túto preferenciu SGLT2i významne posilňujú.

Chronic kidney disease (CKD) is a frequent and serious complication in patients with type 2 diabetes mellitus, affecting 38 to 68% of patients according to data in the literature. In addition, the presence of CKD is associated with significantly higher morbidity and mortality rates and it also significantly complicates therapeutic approaches. As eGF values decrease and albuminuria increases, patient mortality from cardiovascular (CV) and other causes increases. It is therefore urgent for the diabetologist to address the issue of CKD both in terms of preventing its development (primary prevention) and slowing the progression of pre-existing CKD (secondary prevention), which involves intensive collaboration with a nephrologist. The EMPA-KIDNEY study, conducted in a population of patients with different causes of CKD, estimated glomerular filtration rate (eGF) and albuminuria levels, showed that treatment with empagliflozin, compared to placebo, contributed to a 28% reduction in the risk of CKD progression or death from CV causes, with no indications of significant safety issue. The benefit of empagliflozin treatment was demonstrated regardless of the presence or absence of diabetes and baseline eGF values. The outcomes were not influenced by CKD etiology (with the exception of a less convincing result in hypertensive/renovascular CKD), baseline HbA1c, the presence of previous CV disease or the use of RAASi at the time of randomization, which provides further support for a wider use of SGLT2i, also based on renal indication. However, the results of subgroup analyses showed that the effect of empagliflozin treatment was less evident in patients not receiving RAASi. Furthermore, the benefit of empagliflozin treatment was greater in patients with stage A3 albuminuria at the start of the study, whereas no significant difference between treatment with empagliflozin and placebo was observed in patients with normal or only mild albuminuria with a UACR of 30–300 mg/g, which was probably due to the lower risk of CKD progression in these patients. Finally, although the benefit of empagliflozin treatment was established independently of the presence / absence of diabetes mellitus, it was demonstrated to a lesser extent in patients without diabetes. These findings from the analyses of the effect of SGLT2i on CKD progression in relation to eGF, albuminuria, and the presence of diabetes, may therefore contribute to a more precise guidance on a more effective treatment as well as a better understanding of the mechanisms of renoprotection. In summary, we currently have three groups of drugs that have been proven to reduce the risk of progression of renal failure, each of them in a specific way. These groups involve the renin-angiotensin aldosterone system inhibitors (RAASi), the sodium-glucose cotransporter inhibitors (SGLT2i), and the non-steroidal mineralocorticoid receptor antagonist, finerenone. Empagliflozin is a drug from the SGLT2i group with the confirmed CV and renal benefit, making these drugs the preferred choice for the pharmacological treatment of DM2T, not only in patients with the already developed CV disease related to atherosclerosis, heart failure or CKD (secondary prevention), but also in patients receiving primary prevention. The EMPA-KIDNEY study provides further relevant evidence which significantly strengthens the preference for SGLT2i.

• Klíčová slova
• empagliflozín, studie EMPA-KIDNEY,
• MeSH
• chronická renální insuficience * farmakoterapie   MeSH
• diabetes mellitus 2. typu komplikace   MeSH
• glifloziny farmakologie   terapeutické užití   MeSH
• komplikace diabetu MeSH
• randomizované kontrolované studie jako téma MeSH
• Publikační typ
• přehledy MeSH

• MeSH
• diabetes mellitus MeSH
• endokrinologie MeSH
• Publikační typ
• úvodní články MeSH

Cieľ sledovania. Cieľom predkladaného neintervenčného klinického sledovania FUTURE bolo zhodnotiť efekt a bezpečnosť pridania prandiálneho analógu inzulínu glulizínu u pacientov s diabetom mellitom 2. typu (DM 2) liečených bazálnym inzulínom glargínom (spolu s orálnymi antidiabetikami alebo bez nich) s neuspokojivou glykemickou kontrolou s HbA1c > 7 % v podmienkach bežnej klinickej praxe. Frekvenciu podávania a dávkovanie inzulínu glulizínu stanovil lekár na základe individuálnych potrieb pacienta. Súbor a metódy. Išlo o krátkotrvajúce (6 mesiacov) multicentrické (58 centier) klinické skúšanie v podmienkach bežnej ambulantnej starostlivosti, na ktorom sa zúčastnilo 487 pacientov s DM 2 spĺňajúcich kritériá na zaradenie (DM 2 na liečbe bazálnym analógom glargínom spolu s OAD alebo bez nich s nedostatočnou glykemickou kontrolou s HbA1c > 7 %). Výsledky. Po šiestich mesiacoch po pridaní inzulínu glulizínu došlo k signifikantnému poklesu hladiny HbA1c (8,7 ± 1,22 verzus 7,4 ± 1,0 %, p < 0,01). Podiel pacientov s HbA1c < 7 % stúpol z 0 % na 30,4 % a, naopak, podiel pacientov s HbA1c > 8,0 % poklesol zo 70,7 % na 23,2 %. V glykemických profiloch došlo k významnému poklesu glykémií vo všetkých meraných obdobiach dňa (p < 0,01). Telesná hmotnosť rovnako ako BMI na začiatku a na konci sledovania sa nezmenili. Celkový výskyt zaznamenaných symptomatických hypoglykémií bol 99 epizód u 72 pacientov (14,8 %), čo predstavovalo 0,41 epizódy na pacienta za rok. Ani jedna z epizód hypoglykémie nebola hodnotená ako ťažká hypoglykémia. Priemerná celodenná dávka inzulínu glargínu na začiatku sledovania oproti dávke na konci sledovaného obdobia sa významne nezmenila (0,27 ± 0,12 U/kg verzus 0,28 ± 0,11 U/kg, N. S.). Celodenná dávka inzulínu glulizínu na konci sledovaného obdobia sa v porovnaní s iniciálnou dávkou zvýšila z 26,4 ± 11,3 U/deň na 30,1 ± 12,1 U/deň, p < 0,01). Inzulín glulizín sa najčastejšie (92,2 %) aplikoval v troch denných dávkach. Jednotlivé denné dávky boli relatívne vyrovnané (priemerne asi 10,4 U na aplikáciu) s mierne vyššou dennou dávkou pri aplikácii ráno (11,2 U). Najčastejšie používaným OAD na začiatku sledovania bol metformín, ktorý užívalo asi 95 % pacientov (40 % ako jediné OAD, 53 % v dvojkombinácii s iným OAD). Na konci sledovaného obdobia podiel pacientov na metformíne mierne stúpol (asi 98 % pacientov, 95 % ako jediné OAD). Podiel pacientov užívajúcich sulfonylureu, naopak, klesol z pôvodnej hodnoty 57,3 % na 4,5 %. V priebehu sledovania neboli zaznamenaná žiadne závažné nežiaduce účinky (Serious Adverse Event). U menej ako 1 % boli zaznamenané nezávažné nežiaduce účinky, ktoré neboli pripisované liečbe inzulínom a neboli dôvodom na ukončenie ani prerušenie liečby. Súhrn. Pridanie prandiálneho analógu inzulínu glulizínu u pacientov s DM 2 liečených bazálnym inzulínom glargínom (spolu s orálnymi antidiabetikami alebo bez nich) s neuspokojivou glykemickou kontrolou (HbA1c > 7,0 %) viedlo k signifikantnému zlepšeniu glykemickej kontroly, a to tak podľa HbA1c, ako aj podľa glykémií v glykemických profiloch. Toto zlepšenie neviedlo k nárastu telesnej hmotnosti ani zmenám v rozložení BMI, ani k zásadnému vzostupu výskytu symptomatických hypoglykémií. Dávky inzulínu, pri ktorých sa výsledky dosiahli, zodpovedali štandardom klinickej praxe.

Observation objectives. The purpose of the presented non-interventional clinical monitoring FUTURE was to evaluate, under the conditions of normal clinical practice, the efficacy and safety of adding of prandial insulin analogue glulisine to patients with type 2 diabetes mellitus (DM-2) with unsatisfactory glycaemic control (HbA1c > 7 %) when treated with basal insulin glargine (with or without oral antidiabetic agents). The frequency of administration and dosage of insulin glulisine was determined by a physician based on individual needs of the patient. Research Design and Methods. It was a short-term (6 months), multicentric (58 centres) clinical trial under normal conditions of outpatient care, which included the participation of 487 patients with DM-2 and meeting the criteria for inclusion (DM-2 subjects with poor glycaemic control (HbA1c > 7%) when treated only by the basal analogue glargine or together with OAD. Results. 6-months after adding insulin glulisine a significant decrease in HbA1c (from 8.7 ± 1.22 to 7.4 ± 1.0 %, p < 0.01) was reached. The percentage of patients with HbA1c < 7 % increased from 0 % to 30.4 %, and conversely, the proportion of patients with HbA1c > 8.0 % decreased from 70.7 % to 23.2 %. In the glycaemic profiles, glucose levels significantly decreased at all measured times of the day (p < 0.01). Body weight as well as BMI between the beginning and the end of monitoring did not change. The overall incidence of reported symptomatic hypoglycaemia was 99 episodes in 72 patients (14.8 %), representing 0.41 episodes per patient per year. None of hypoglycaemia episodes was assessed as severe hypoglycaemia. The average daily dose of insulin glargine at the end of the period remained unchanged compared to the baseline dose (0.27 ± 0.12 U/kg versus 0.28 ± 0.11 U/kg, NS). The daily dose of insulin glulisine at the end of the reporting period, compared with the initial dose, was increased from 26.4 ± 11.3 U/day to 30.1 ± 12.1 U/day , p < 0.01). Mostly (92.2 %) insulin glulisine was applied in three doses; each individual dose was relatively balanced (on average about 10.4 U per application) with a slightly higher dose when applied in the morning (11.2 U). Metformin was the most commonly used OAD at the baseline, used by approximately 95 % of patients (40 % as only OAD, 53 % in combination with another OAD). At the end of the monitoring the percentage of patients on metformin slightly increased (approx. 98 % of all subjects, 95 % of subjects as only OAD). Conversely, the percentage of patients taking sulphonylurea decreased from initial values of 57.3 % to 4.5 %. In the course of the trial no serious adverse events were reported. Less than 1% of patients reported non-serious adverse events which were not attributed to the treatment with insulin and thus they were not a reason for termination or interruption of the treatment. Summary. Adding prandial analogue insulin glulisine in DM-2 patients with unsatisfactory glycaemic control (HbA1c > 7.0 %) when treated with basal insulin glargine (with or without oral antidiabetic agents) resulted in significant improvement in glycaemic control, whether according HbA1c or according to the glucose in glycaemic profiles. This improvement did not lead to weight gain, or changes in the distribution of BMI, and did not result in the rise of significant incidence of symptomatic hypoglycaemia. Insulin doses, thanks to which these results were achieved, reflected the standard clinical practice.

Riziko amputácie nohy u diabetikov je 15–40-krát vyššie než v bežnej populácii a súvisí so syndrómom diabetickej nohy (SDN), čo je stav defi novaný ako infekcia, ulcerácia alebo deštrukcia tkanív nohy v dôsledku neuropatie alebo ischémie. SDN sa v priebehu ochorenia môže rozvinúť až u 15 % pacientov s diabetes mellitus. Prevalencia SDN v rozvinutej forme (prítomnosť defektu/ulcerácie) sa podľ a viacerých autorov pohybuje v rozsahu 3–10 % všetkých diabetikov, pričom ročná incidencia je 2–11 %. Pokročilé štádiá, ako defekty komplikované osteomyelitídou alebo gangrénou, sa vyvinú asi u 2,2–4 % pacientov. Amputačnému výkonu na nohe sa ešte stále nevyhne asi 0,25–1,8 % pacientov ročne. Podľa údajov UZIŠ z roku 2011 bola pri celkovom počte vykázaných pacientov s diabetes melli- tus 336 552, noha s léziou zaznamenaná u 2,3 % pacientov, čo predstavuje oproti predošlým rokom mierny pokles. Podľa viacerých zdrojov by sa riziko amputácie dalo znížiť až o 40–85 %. Vyžaduje si to aktívne vyhľadávanie riziko- vých pacientov, včasnú detekciu defektov, dobrú organizáciu starostlivosti, zakladanie podiatrických centier, fun- gujúcu medziodborovú starostlivosť (spolupráca medzi diabetológom, chirurgom, podiatrom, neurológom, orto- protetikom, prípadne dermatológom), dobre vedenú liečbu, ako aj edukáciu a spoluprácu pacientov. Okrem kla- sických pilierov liečby, ako je optimalizácia metabolickej kontroly, úprava prekrvenia, liečba neuropatie, infekcie či odľahčenie a lokálna liečba s množstvom moderných preväzových materiálov, sa v poslednom období objavilo aj niekoľko novších metód, ktoré sú v súčasnej dobe už aj na Slovensku Larvoterapia. Pri liečbe diabetických rán sa larvy s úspechom používajú pri infi kovaných ranách, obzvlášť pri vy- kultivovaní multirezistentných patogénov (napr. Pseudomonas aeruginosa, MRSA a pod). Využívajú sa sterilne cho- vané larvy bzučivky zelenej ( Lucilia sericata ). Aplikujú sa priamo na spodinu defektu. Požierajú mŕtve a infi kované tkanivo a pôsobia ako „biologický nôž“ a defekt dokonale mechanicky vyčistia, pričom zdravé tkanivo nenapádajú. Vyčistenie rany je základným predpokladom pre následné naštartovanie procesov hojenia a akcentujú ich aj biolo- gicky aktívne látky obsiahnuté v slinách lariev. Liečba riadeným podtlakom (Vacuum Assited Closure Therapy – VAC). Využíva sa ako účinná metóda pre pod- poru granulácie a urýchlenie prirodzeného hojenia pri rozsiahlejších defektoch. Pri aplikácii podtlaku sa v defekte zvyšuje kapilárny prietok krvi, redukuje sa edém interstícia a tiež kolonizácia defektu baktériami odsávaním zápa- lového detritu, čo prispieva k podpore granulácie spodiny defektu a zásadnému urýchleniu všetkých fáz hojenia. Liečba pomocou živých bunkových línií – Apligraf. Ide o metódu primárne určenú na liečbu chronických, dlho- dobo sa nehojacich rán pomocou aplikácie živých buniek z ľudskej kože (fi broblasty a keratinocyty) technologicky spracovaných do dvojvrstvového preparátu, ktorý sa svojou štruktúrou podobá koži. Nejde však o kožný transplan- tát. Podstata metódy spočíva v tom, že bunky prípravku produkujú a do rany dodávajú celý rad biologicky aktív- nych pôsobkov, čo sú vlastne rastové faktory a cytokíny, ktoré podporujú proces hojenia v samotnej rane. Medzi ďalšie novšie metódy patrí liečba pomocou krvného koncentrátu bohatého na trombocyty, špeciálne pre- väzové materiály a iné.

Risk of diabetic foot amputation is 15–40 times higher than in the general population and is linked to diabetic foot syndrome (SDN), a condition defi ned as infection, ulceration and / or tissue destruction as a result of foot neurop- athy and / or ischemia. SDN in the course of the disease may develop in up to 15% of patients with diabetes melli- tus. SDN prevalence in developed form (presence of defects / ulceration), according to several authors in the range of 3–10% of all diabetics, the annual incidence is 2–11%. Advanced stages as defects complicated by osteomyelitis or gangrene, develop in about 2.2 to 4% of patients. Amputation power leg is still evaded about 0.25 to 1.8% of pa- tients per year. According to data from NCZI in 2011, when the total number of repor ted patients with diabetes mel- litus was 336,552, foot lesions were observed in 2.3% of patients, what represents just a slight decline in compari- son to the previous years. According to the various sources, the risk of amputation could be reduced by up to 40– 85%. It requires active search for patients at risk, early detection of defects, good organization of care, establishing podiatric centers, functioning interdisciplinary care (cooperation between diabetologist, surgeon, podiatrist, neu- rologist, orthoprotetist or dermatologist), well-led treatment and education and cooperation of patients . In addi- tion to traditional pillars of treatment, such as optimization of metabolic control, treatment of blood circulation, treatment of neuropathy, infection or relieving a local treatment with lots of modern dressings materials, has re- cently appeared several newer methods that are currently now in Slovakia. Maggot therapy. In the treatment of diabetic wounds larvae successfully used on infected wounds, especially in multi-drug resistant pathogens cultured (for example, Pseudomonas aeruginosa, MRSA, etc). They are used to aseptically reared larvae of Lucilia sericata . They are applied directly to the dregs of the defect. Feed on dead and infected tissue and act as “biological knife” and defect perfectly mechanically cleaned, and do not attack healthy tissue. Debridement is essential for the subsequent start of the process of healing and even accentuate their bio- logically active substances contained in the saliva of the larvae. Treatment with controlled vacuum (Vacuum assisted Closure Therapy – VAC). It is used as an eff ective method for promoting granulatio n and speed up the natural healing process in larger defects including. When applying negative pressure to the puncture increases capillary blood fl ow, reduces the interstitial edema and also bacte- rial colonization defect suction infl ammatory debris that contributes to the promotion of granulation base of the defect and fundamental accelerating all phases of healing. Treatment with live cell lines – Apligraf. It is a method intended primarily for the treatment of chronic, non-heal- ing wounds are long using live cells from human skin (fi broblasts and keratinocytes) technologically processed into double-layer formulation, which in structure resembles the skin. This is not a skin graft. Essence of the method lies in the fact that the cells produce a product delivered to the wound a number of biologically active factors what ex- actly are growth factors and cytokines that promote the healing process of the wound itself. Other newer methods include treatment with blood concentrate rich in platelets, special dressings and other materials.

• MeSH
• diabetická noha * diagnóza   epidemiologie   klasifikace   terapie   MeSH
• diabetické angiopatie diagnóza   MeSH
• diabetické neuropatie diagnóza   MeSH
• diferenciální diagnóza MeSH
• Diptera MeSH
• hojení ran MeSH
• kolagen škodlivé účinky   terapeutické užití   MeSH
• larva MeSH
• lidé MeSH
• terapie ran pomocí řízeného podtlaku metody   MeSH
• transplantace periferních kmenových buněk metody   MeSH
• umělá kůže kontraindikace   využití   MeSH
• Check Tag
• lidé MeSH

• Publikační typ
• úvodníky MeSH

• Klíčová slova
• lixisenatid, dapagliflozin, Glucerna Triple Care, inzulin degludek, sitagliptin, saxagliptin,
• MeSH
• bifázický inzulin terapeutické užití   MeSH
• diabetes mellitus 2. typu farmakoterapie   MeSH
• diabetes mellitus farmakoterapie   MeSH
• dlouhodobě působící inzulin terapeutické užití   MeSH
• ekonomika farmaceutická * MeSH
• fixní kombinace léků MeSH
• hypoglykemie prevence a kontrola   MeSH
• hypoglykemika * farmakologie   kontraindikace   škodlivé účinky   terapeutické užití   MeSH
• inhibitory dipeptidylpeptidasy 4 farmakologie   terapeutické užití   MeSH
• inzuliny terapeutické užití   MeSH
• lékové předpisy * normy   MeSH
• lidé MeSH
• linagliptin MeSH
• management farmakoterapie normy   MeSH
• management nemoci MeSH
• medicína založená na důkazech MeSH
• metformin kontraindikace   škodlivé účinky   terapeutické užití   MeSH
• potrava speciální MeSH
• sulfonylmočovinové sloučeniny škodlivé účinky   terapeutické užití   MeSH
• thiazolidindiony škodlivé účinky   terapeutické užití   MeSH
• transportní proteiny pro sodík a glukosu antagonisté a inhibitory   MeSH
• vildagliptin MeSH
• Check Tag
• lidé MeSH
• Geografické názvy
• Slovenská republika MeSH